Prokrastinátori sveta, spojme sa! ... Ale až zajtra.

11. srpna 2015 v 16:30 | ..::Nataly::.. |  →Denník seriózneho šialenca

A poďme to tu spolu decentne ukončiť.


Vyzerá to tak, že som celý život žila v omyle. Teda, úplne celý nie (nech nežerem), ale väčšinu isto. Bolo to nažívanie v domnení, že som odsúdená na večné zatratenie ako nekonečne lenivá ľudská bytosť. Celý čas si tu nadávam, že som lazzy ass, unseless piece of shit, ktorému sa nikdy nič nechce. Skrátka, učebnicový príklad lenivca. Čudujem sa, že to ešte nemám vypálené na čele. Ak by som dostala euro za každé "mne sa nechce" alebo "spravím to neskôr", Bill Gates by bol oproti mne ako chudobný príbuzný. Tie peniaze by som mohla rovno kamiónom prevážať do banky. Len škoda, že som si doposiaľ nenašla sponzora. Alebo skôr sponzorov. V skutočnosti však moja lenivosť kŕmi jedine tak netrpezlivosť ľudí okolo mňa a nie môj bankový účet. Bohužiaľ. A popravde však ani nejde o lenivosť. Svet internetu mi prezradil, že v mojom prípade sa jedná o prokrastináciu, chorobné odkladanie úloh na neskôr. Čiže som prokrastinátor, nie lenivec. Znie to dobre. Ale v realite je to prekliatie.
A tak som tu, po nekonečnom odkladaní tohto článku. O pár dní to budú 2 mesiace, čo mám voľno, za ktoré som nebola schopná napísať akýkoľvek článok. Myslím, že to o niečom vypovedá. A nie, nebude to môj hrozný charakter. Asi je načase oficiálne ukončiť jednu etapu môjho života, ktorá trvala 7 rokov. Blogujem od 8. ročníka základnej školy a teraz ma čaká posledný ročník bakalárskeho štúdia na VŠ. Kedysi bol blog mojou najvyššou prioritou. Uprednostňovala som ho pred všetkým a pred všetkými. Vtedy bol v plnom rozkvete a doteraz si pamätám tých 300 ľudí za deň na Topliste. Rok 2011 bol taký vrchol slávy tohto blogu. Potom postupne počet článkov klesal, dovolím si povedať, že vyhrala kvalita nad kvantitou (ech, že kvalita,.. no dobre), ale stále som sa mu venovala. Až napokon prišla vysoká škola, všetko to tu upadlo a dostali sme sa sem, k mŕtvemu bodu. Jednoducho nie je čas. Cez školu nemám žiaden voľný čas. A už niet ani inšpirácie, ktorá by ma poháňala. Sakra, výška z človeka vysaje všetko - energiu, peniaze, kreativitu, nápady, optimistické vyhliadky do budúcna. A život. Tento 4. semester mi skúškové trvalo 2 mesiace, už som si myslela, že koniec ani nepríde. Teraz ma čaká písanie bakalárky na super sračkoidnú tému a hľadanie firmy, ktorá mi poskytne k práci potrebné údaje. Už ma 4 podniky poslali do kelu, že mi nedajú ich účtovné závierky. Áno, veď ja som z daňovej kontroly, nie obyčajný, prostý vysokoškolák, ktorý chce mať dajakú hlúpu bakalársku prácu z krku. Haaa, som odsúdená na zánik. Takže toľko k môjmu životu. Teraz zomieram z tepla, váľam doma šunky, čítam fanfikcie a venujem sa tvorbe príspevkov na slovenskú zábavnú stránku Emefka.sk. Občas niekam vybehnem a fotografujem. Nič strhujúce.
Vyzerá to tak, že toto je môj posledný článok. Chytá ma nostalgia. Vždy som to tu mala rada. Tunajších ľudí som mala rada. Budú mi celkom chýbať tieto moje divné denníkové výlevy. A spazzingy. Blog nezruším, na to nemám srdce. Venovala som mu veľké množstvo svojho času. Ostane ako spomienka. Ďakujem všetkým, s ktorými som tu poznala niekoľko rokov alebo hoci aj pár mesiacov. Spoznala som tu úžasných ľudí. Vážne vďaka za všetko. Je mi teraz trochu smutno, ale to sa vstrebe. Dúfam, že sa vám všetkým bude v živote dariť, bojujte, nevzdávajte sa. Mňa čaká vlastný boj, s ktorým sa už vysporiadam sama, bez toho, aby som ho tu naďalej zdieľala.

Ako vravia Vulkánci zo Stark Treku "Žite dlho a v blahobyte." Zbohom a príliš neplačte :D
 

Další články