Rozbitá duša

30. listopadu 2012 v 19:59 | ..::Girl with devil's smile alias Nataly::.. |  →Trinásta komnata
MUHAHAHA! *smiech psychicky labilného človeka s diabolským podtónom a euforickým nádychom*.. Konnichiwa minna ^^.. Keby sa mi chce dnes písať svoj tradičný článok.. môžem vám garantovať, že by bol plný obrovského optimizmu, z ktorého by vám prišlo až zle :D Viete..ani na dúhu sa netreba príliš dlho pozerať. He.. hehe.. A navyše.. *dramatická pauza*.. tu mám pre vás, deti moje zlaté, poviedku. Cha! Ja som bola schopná vyplodiť niečo na 3000 slov.. Brekeké.. Celkom úspech.. A ešte to aj pasuje k téme týždňa "Samota".. Krása.. Poviedka je to mierne depresívna. Teda..heh.. trochu viac depresívna, čo si budeme klamať. Ale ja som celkom spokojná. Jav nevídaný :D.. Ak si ju náhodou niekto prečíta budem rada.. A ak ju aj okomentujete, budem ešte radšej xD
Náladu mám dnes absolúúútne perfektnú. Mám chuť každého vyobímať a vravieť svetu, ako ho milujem.. *nestabilná psychika level 99*.. Kekeke.. Tento týždeň som len oddychovala, nič som nerobila, skoro vôbec som sa neučila, pretože do stredy sme boli doma kvôli štrajku učitelov *troll face*.. A tieto 2 dni, čo sme boli v škole.. chýbala nemčinárka, takže život je hneď o čosi príjemnejší ^^.. Dnes som čučala na live video odovzdávania cien MAMA 2012 a zažívala som infarktové stavy *dobrom slova zmysle*. Cez ADK som kukala na príchod celebrít na červený koberec a počas dvoch zastupovaných Cvičení z účta som pozerala už na samotný program. Všetko bolo síce po kórejsky, ale to ma vôbec netrápilo :D Hlavne, že som videla vystúpenia a kto čo vyhral. Počas hodín v škole som jasala nad cenami Big Bang, G-Dragona a B.A.P .. Niééé, vôbec sa po mne ľudia v triede nekukali divne.. :D To bola vlastne 4. a 5. hodina. Šiestu sme mali anglinu, to som časť prepásla..a hneď ako som prišla domov, pozerala som zvyšné 2 hodiny.. Kekeke, o to najlepšie som neprišla...A tak som len kričala na celý barák..a poskakovala..a kričala..a skackala..a tešila sa za mojich milovaných Super Juniorov! Hellyeah..

Táák..a tu je poviedka, drahí moji.. ^^


Zívajúca prázdnota...Ako čierna diera rozpínajúca sa uprostred duše.
Prázdnota ničiaca srdce krehkej, nevinnej bytosti.
Požierajúca všetko dobré, všetky pekné pocity a myšlienky, zapĺňajúc slabé, zranené miesta,
krvavé rany nepreniknuteľnou tmou.
Rútiac sa priepasťou na samé dno ľudských síl. Rútiť sa, padnúť, nevstať..
Nechať sa objať, pohltiť temnotou. Temnotou tmavšou ako najčernejšia noc. Sedieť,
čakať, čo sa stane. Mlčky prijímať osud, údel vyšších síl. Znášať ho bez hlásku,
bez náznaku v tvári. Nečitateľne hľadieť vpred, do očí, do samotnej podstaty života.
Hľadať odpovede na stratené otázky. Otázky nevyslovené, navždy nezodpovedané...



Milióny svetiel, ktoré vnášajú život do nekonečnej tmy. Vysvietené domy, paneláky, ulice. Svietiace neónové nápisy lákajúce zblúdilé duše. Neutíchajúci hluk nočného mesta, ktoré si žije svoj vlastný život. Život bez pravidiel. Hudba nesúca sa vo vlnách po okolí. Ľudia vchádzajúci do zapadnutých barov, vychýrených reštaurácii. Baviaci sa, vysmiati. Nechávajú sa unášať čarom noci, ktorá ich omámi. Noc. Zvodná a neodolateľná.

Som tomu všetkému tak blízko a pritom tak ďaleko. Môžem prechádzať tými istými ulicami a míňať tých istých ľudí. Ale aj tak to nebude rovnaké. Mám to rovno pred očami, ale pritom sa ma to vôbec netýka. Vidím to všetko ako cez sklo. Tak ostro v žiarivých farbách, ale nemôžem sa toho dotknúť. Svet žije ďalej. Nezastavuje sa. Nepodáva ruku troskám, ktoré vyšli zo zabehnutej dráhy. Neobzerá sa po ľuďoch, ktorí s ním neudržali tempo. Ktorí padli a možno pomaly vstali, aby mohli znova padnúť. Zem pod nohami, o ktorú sa udierame, je realita. Chladná a pochmúrna. Sťahuje nás k sebe, obopína náš svet čiernou tmou. Ukazuje nám pravdu, pred ktorou zatvárame oči. Šepká nám slová, pred ktorými utekáme..

Ohňostroje farieb, výbuchy svetiel. Všetko je to tam.. Niekde.. Ďaleko. Natiahnem ruku, chcem sa dotknúť toho sveta. Prsty prejdú chladným vzduchom. Príliš ďaleko... Možno.. možno keby sa načiahnem o trochu viac.. Možno by to išlo. Horko sa zasmejem. Cynický úškrn na tvári a ruka klesá späť vedľa tela.
Sedím zahalená tmou. Ticho striehne za rohom. Smútok sadá ako hmla. Opatrne prebíja svetlo života. Škvrna, čo narúša jeho čistotu. Ako čierny atrament rozlievajúci sa po bielom papieri.

Nahnem sa cez okraj strechy. Vlasy mi spadnú do tváre. Kedysi sa mi z výšky podlamovali kolená. Strach mi nedovolil pohnúť sa z miesta. Panika zachvacovala telo. Teraz tu sedím bez obáv, bez hrôzy, že padnem do nenávratna. Pretože.. tam som už padla. Deväť poschodí, 25 metrov od samotných základov. Vysoko a pritom stále na dne. Spustím ľavú nohu cez okraj strechy. Opriem sa o rozvodnú skriňu elektriny. Nie, nechystám sa skočiť. Očividná smrť je klišé vo filmoch. I keď.. Opäť sa pozriem dole. Bolo by to rýchle, koniec trápeniam. Koniec urputného života. Koniec jednej nepodstatnej existencie. Ale uznajte, nebol by to veľmi pekný pohľad. Neestetická smrť.. rozpleštiť sa na chodníku medzi zgerbou a odpadkami. Musím sa nad tým zasmiať. Ako keby som na tom bola o čosi lepšie, ako tá banda pofľakujúcich sa ľudí, čo stratili všetko. Domov, rodinu, prácu a hlavne samých seba. Čo mám ja? Čo mám, čo oni nemajú? Malý byt v zastrčenej uličke medzi radmi panelákov. Nič iné.

Samota. Všetci odišli. Zostalo po nich prázdne miesto, chátrajúce srdce, rozbitá duša. Najhoršie boli spomienky. Zradné obrazy minulosti, ktoré dráždili pulzujúce rany. Otvárali tie, ktoré boli zacelené. Vyrývali nové. Nádejne som si myslela, že časom to všetko prejde. Že čas vylieči všetku tú bolesť. Že zabudnem. Že začnem znova žiť. Hlboko som sa však mýlila.

Stále som videla ten jeho krásny úsmev. Stále som počula jeho smiech. Vedela som si vybaviť jeho vôňu, machovú farbu jeho očí. Bol tým posledným, ktorý odišiel. Ostatní ho stihli už statočne predbehnúť. A s ním odišlo všetko. Radosť zo života, chuť ráno vôbec vstať a večer ísť spať. Veci strácali zmysel. Existencia strácala zmysel. Svet akosi potemnel. Vybledol a stmavol. Ukázal svoju odvrátenú tvár.

Beznádej a zúfalstvo ovládali každú bunku tela. Chcela som kričať, no zmohla som sa iba na slzy. Plynuli dni a týždne. Plynuli mesiace. Uplynul rok. Zúfalstvo sa zmenilo na apatiu. Vtedy to bolelo menej. Nežila som, ale prežívala. Čakala som, kedy sa ozve zaklopanie na dvere. Že si niekto spomenie. Aspoň raz. Jeden jediný raz. Že zazvoní telefón, príde správa, list. Čokoľvek čo by dokazovalo, že samota nie je nekonečná. Že sa nájde niekto, kto by si spomenul. Sedávala som s pohľadom upretým do minulosti. Dobrovoľne som spomínala na chvíle, kedy mi bolo fajn. Nevyhodila som žiadne fotky. Ani som ich neroztrhala, ako to robia márnivé ženy v televíznych seriáloch. Chcela som zabudnúť, ale nedokázala som to. Spomienky.. Hoci boleli, bol to jediný dôkaz toho, že som niekedy žila. Možno to bola vec, ktorá ma držala pri živote. Nútila ma ráno vstať a nenechala ma ležať uväznenú v realite s prázdnym výrazom tvári. Realita .. to bol nepriateľ. Pravda, ktorú nikto nechce počuť a vidieť.

Toľkokrát som sa snažila vpadnúť do rutiny života. Splynúť s davom. S ľuďmi, čo prechádzajú ulicami, neustále sa niekam ponáhľajú, nestíhajú, bežia a náhlia sa. Stále im niečo uniká pomedzi prsty. Snažila som sa. Bez úspechu. Už som len blúdila ako tieň. Tieň samej seba. Nechcená. Opustená. Opomínaná. Ako nepotrebná hračka, ktorej sa zbavíte, ktorú odkopnete, keď je vám na príťaž. Zostala som ležať kdesi v zabudnutí.

Ten pocit nepotrebnosti bolel viac ako čokoľvek iné. Udupával aj posledné stopy k nádeji. Ľudia ma obchádzajú bez povšimnutia. A pritom som tam. Kráčam vedľa nich. Obklopujú ma. Čím viac ich je, tým viac sa cítim osamelejšie. Všetci sú cudzí. Aj tí, ktorí boli kedysi priateľmi, sa zmenili na neznáme tváre. Chcela som prosiť, aby neodchádzali z môjho života. Chcela som kričať, prečo,.. dopekla, PREČO? Chcela som sa za nimi rozbehnúť a povedať im, aby sa vrátili. Chcela som, aby vedeli, ako mi tým ubližujú. Aby videli tie slzy, ktoré som pre nich preliala. Namiesto toho som bezducho hľadela, ako sa mi postupne jeden po druhom strácajú z dohľadu. Ako ich silueta mizne za horizontom, za prvou zákrutou, za prvou odbočkou. Ako ich cesta vedie niekam.. preč. Preč odo mňa, kamsi ďaleko.

Nikdy by ma nenapadlo, že život môže byť taký komplikovaný. Plný sklamaní, druhých šancí, nádeje a beznádeje, lásky a nenávisti, šťastia a utrpenia, číreho zúfalstva a bezduchej radosti.

Otrasiem sa zimou. Večerný vzduch sa akosi náhle ochladil. Leto ubehlo rýchlejšie, ako som si myslela. Kalendár ukazuje október. Bundu si zapnem až po krk a zakloním hlavu. Hviezdy. Porozsýpané po celej oblohe. Skutočná krása noci. Niekedy sa cítim ako tá hviezda. Tiež je od ľudí tak veľmi vzdialená. Malá, bezvýznamná, nepatrná súčasť celku.
Z myšlienok ma zrazu vytrhne zvonenie telefónu. Nespokojne sa zamrvím. Nikto mi nikdy nevolá. Tak prečo teraz? Kto by to mohol byť? A prečo v takúto večernú hodinu? Ovládnem svoju zvedavosť a rozhodnem sa zvoniaci mobil ignorovať. Určite otravujú s nejakými prieskumami ako vždy. Po chvíli telefón utíchne. No, ani to nebolelo. Sotva však prejdú dve minutý, mobil sa opäť ozve. Povzdychnem si. Možno to bude niečo vážne. Možno volá šéf, že vyhorel podnik a nemusím sa unúvať prísť do práce. Možno si mama spomenula, že jej na opačnom konci štátu žije dcéra a minulý týždeň mala narodeniny. Možno-

"Lindsay?" spýtam sa zachmúrene sama seba a udivene pozerám na displej mobilu. Presuniem prst na červené tlačidlo. Nadýchnem sa. Nakoniec predsa len stlačím prijatie hovoru.

"Áno?" ozvem sa.

"Kathy, zlato, si to ty? Bože, to je doba čo sme sa nepočuli! Už som si myslela, že mi ani nezdvihneš telefón. Ako sa máš?"

Pretočím oči nad afektovanosťou jej hlasu.

"Ahoj, Lindsay. Som rada, že voláš. Mám sa celkom dobre," zaklamem, "ďakujem, za opýtanie. A čo ty? Ako sa ti darí?"

"Och, ja sa mám fantasticky! V práci som dala konečne výpoveď. Už som to nemohla dlhšie vydržať v tej príšernej kancelárii, veď to poznáš. Začnem sa venovať podnikaniu. Chcem mať vlastnú módnu značku. Mala by si spraviť to isté. Tvoj šéf je stále taký idiot ako kedysi?"

"On už iný asi ani nebude. Tiež som dala výpoveď. Pred mesiacom." V skutočnosti som len odišla. Zobrala som si voľno, ktoré uplynulo pred pár dňami a už som sa nevrátila. Nikto sa po mne zatiaľ nezháňa. Nemala som chuť pracovať. Nedokázala som sa sústrediť. Zmáhala ma únava, nechuť voči všetkému. Chcela som len kamsi zaliezť a v pokoji umrieť. "Chystám sa na mesiac na Floridu. Čas dovolenky." Och, kiežby.

"Florida? Bože, teraz ma napadlo niečo. Neuveríš! Pred mesiacom som tam bola. Lilly sa vydávala. Chápeš, Lilly? Poviem ti, bohovská svadba. Ohromná! Veľkolepá! Ten jej chlap má prachóóv a prachóóv."

"Lilly? Naša Lilly?" Od základnej školy sme boli najlepšie kamarátky. Bývali sme na rovnakej ulici, vybrali sme si rovnakú strednú školu. Síce som nikdy nemala vzťah k ekonomickým záležitostiam, išla som s ňou. Boli sme nerozlučiteľná dvojica. Keď však stredná škola pominula, naše cesty sa rozdelili. Každá sme sa pobrali inam. Zo začiatku sme si stále písali, volali, ale aj to ju časom pravdepodobne omrzelo. Sú to tri roky, čo som o nej nič nepočula. Ale.. myslela som si, že... že len nemá čas. Že je zaneprázdnená, ale že na mňa nezabudla. Očividne som myslela zle.

"Áno, naša Lilly. Pozvala na svadbu mňa, potom Tess, bože.. pamätáš si na Tess? Tá tlstejšia blondýna zo základy? Páni, nespoznala by si ju! Vyzerá teraz úplne skvelo. A Amy, tá teraz žije kdesi v Ázii. A Samantha. Vieš tá, čo s vami chodila na strednú. Zdá sa mi, že spolu s Lilly boli roztlieskavačky.. A ešte.." Lindsay vymenovávala ďalšie mená. Pri niektorých som si matne vybavovala ich tvár. Ľudia z bývalej partie, školy, ...

Ani som si neuvedomila, že mi slzy mimovoľne stekajú po tvári. Zase sa to stalo. Ako.. ako mohla zabudnúť? Veď predsa.. boli sme si také blízke. Vždy som si myslela, že .. No, čo? Že budeme kamarátky na veky vekov? Že si spomenie na niekoho takého nepodstatného ako som ja? Akokoľvek som sa snažila nahovoriť si, že ma to netrápi, že mi to nie je ľúto, bolelo to. Nachvíľu to prebilo aj bolesť zo straty jeho. Bol to úder pod pás. Človek by si bol pomyslel, že si na to za tú dobu zvyknem. Ale na toto sa nedá zvyknúť. Vždy to bolí. Znova a znova.

"Toľko ľudí pokope! Uf, takú svadbu som ešte nevidela. A čo ty? Ešte stále si s Andrém?"

André.. André.. Snažila som sa prehltnúť hrču v hrdle a nedať najavo blížiaci sa plač.

"Á-áno. Ešte stále." Bejvavalo. "Je to úžasný chlap. Myslím, že lepšieho už ani nestretnem." Smutne sa usmejem do tmy. To bola pravda. Už nikdy nepríde nikto lepší. Čím dlhšie som sama, tým viac som o tom presvedčená. Škoda, že ja som nebola dosť dobrá.

"Och, tak to je úžasné! Počuj, čo keby sme dali stretko? Niekedy budúci týždeň. Môže byť?"

Chvíľu premýšľam. Opäť sa zahladím na oblohu. Jedna hviezda. Jedna jediná. "Jasné. Ešte sa ti ozvem, áno?"

"Oukej, drahá. Teším sa. Musím ti toho ešte toľko povedať! Maj sa teda. Dobrú noc."

"Aj tebe."

Mám chuť zahodiť mobil na opačný koniec mesta. Napriahnem ruku, ale v polovici pohybu sa zastavím. Zažmurkám, aby som rozohnala slzy. Ešte sa mi zíde. Veru, ešte áno.

Zrazu mi je všetko jasné. Akoby som sa na svoj život pozerala z vtáčej perspektívy. Vidím to bludisko, tie prekážky, tie nástrahy. Hľadám východ. Východ z tohto všetkého. Hľadám ho.. márne. Nie je tam. Neexistuje. Chvíľu stojím na hrane nerozhodnosti, pozerám sa na obe strany, na obe možnosti, ktoré sa mi ponúkajú. Je to ako hra. Ako šach. Vezmete do rúk figúrku. Predposledný ťah. Vidím koniec hry. Je blízko. Som hráč. Vidím to. Všetko je také jasné. Smutné, ale jednoznačné. Opäť si prajem, aby to nebola pravda.


I can't concentrate,
Searching for a message,
In the fear and pain,
Broken down and waiting,
For the chance to feel alive.


V hlave mi znie Chesterov spev. In My Remains. Linkin park. Počujem tie slová, ktoré mi hovoria priamo z duše. Zlomená čakám na šancu cítiť sa nažive. Zlomená a zrazená. Čakám, celý ten čas čakám, že budem mať pre čo žiť. Že opäť nájdem zmysel svojho bytia. Že nestratím samú seba.


Come apart,
Falling in the cracks of every broken heart,
Digging through the wreckage of your disregard,
Sinking down and waiting,
For a chance to feel alive.

Potápam sa a čakám na šancu cítiť sa nažive..


Nechcem už čakať. Nedokážem to. Dvíham ruky hore, vzdávam sa. Vyhrala. Kto? No ona. Ona? Realita. Pravda. Tvár mi padne do dlaní. Mám pocit, akoby som sa každým nádychom rozpadávala čoraz viac. Akoby s každou slzou tečúcou po tvári vo mne niečo umrelo. Aj tá posledná nádej v hĺbke duše. Akoby sa mi z tela, zo žíl vylieval život.


Come apart
Come apart
Come apart

Rozpadávam sa...


Vstávam, skrehnutá a uzimená utekám pred myšlienkami a chladom. Pred sebou samou. Bežím chodbou paneláku, odomykám dvere svojho bytu, cez slzy takmer nič nevidím, vzlyky otriasajú telom. Vbehnem dnu, o niečo sa potknem, zanadávam, lapám po dychu. Cítim svoje silno bijúce srdce. V spánkoch mi tepe krv. Padnem na kolená a sledujem svoje chvejúce sa ruky. Mysľou som v dávnych spomienkach. Topím sa v nich bez možnosti nádychu. Ani neviem, ako dlho tu takto sedím ponorená v minulosti. Možno minúty, možno roky. Týždne, mesiace, možno len sekundy. Čas stratil význam. Omámene vstanem, prejdem ku poličke a načiahnem sa po zarámovanej fotografií. Držím ju v rukách, hľadím na ňu. Stekajú po nej slzy. Vyzerá to, akoby samotná fotka plakala. Akoby slzy vychádzali z očí osôb na nej. Lenže.. oni sa usmievajú. Takým tým spokojným, zamilovaným spôsobom. Vtedy, pred dvoma rokmi, som si ešte neuvedomovala, čo všetko so sebou prináša život. Bola som hlúpa, naivná.. A on? Verila som mu. Vidím ten úsmev. Taký krásny ako vždy. Zovriem rámik fotky silnejšie, až mi zbelejú kĺby. Prečo? "PREČO?!" Náraz do steny, zvuk rozbíjajúceho sa skla. Pomaly, malátne prejdem k črepinám a vytiahnem z nich nepoškodenú fotografiu. "Prečo si odišiel aj ty?" šepkám. "Pamätáš? Vravel si, že ma miluješ! Že ma nikdy neopustíš. Že ma nenecháš samú a že nedovolíš, aby mi niekto ešte v živote ublížil. Tak prečo?" V hrdle hrča z plaču. Už to nedokážem zadržať. Zrazu ma napadne, čo ak... čo ak si za to môžem sama? Môžeš si za to sama. Môžeš si za to sama.. opakuje sa v mojej hlave. Aká je pravdepodobnosť, že skôr bude chyba v ostatných, v celých desiatkach ľudí, ako v jednom človekovi? Toto poznanie mnou otriaslo. Celý ten čas som mu dávala za vinu všetko. Môj zničený život, preliate slzy, zúfalstvo, smútok. A pri tom, chyba bola vo mne. Sama si môžem za to, že odo mňa všetci odišli. Len ja.. sama.. jediná.. Neviem prečo, vôbec netuším, odpovede nemám na dosah ruky, ale ...môžem si za to.. sama.

Strčím ruku do vrecka bundy a vytiahnem mobil. Vedela som, že sa ešte zíde. Aspoň naposledy. Zhlboka sa nadýchnem a snažím sa ovládnuť svoje rozbúrené myšlienky. Pozriem sa, koľko je hodín. 23:49. Možno ešte nespí. A aj keby, musím mu to povedať. Dlžím mu to. Vytočím jeho číslo. Nervózne sa prechádzam do kruhu a čakám.

"Prosím?"

Na chvíľu ma zvuk jeho hlasu zaskočí. Takmer som zabudla, ako znie. "A-André? Uhm.. prepáč, že volám v takúto hodinu.."

"Kathy? To si ty?"

"No, áno."

"Nevadí, že voláš takto večer. Stalo sa niečo?" spýta sa starostlivo.

Zastavím sa pri okne a pozriem sa von.

"Nie. Všetko je v poriadku. Ja len, že.. prepáč."

Viem si predstaviť, ako sa teraz mračí.

"Za čo sa ospravedlňuješ? Kathy, vážne je všetko v pohode?"

Tentokrát sa mračím ja. "Prepáč.. za všetko. Je to.. je to moja chyba. Všetko čo sa stalo. Vážne mi je to ľúto. Nemusel si odísť. Prepáč.." Mám pocit, že každou chvíľou mi zlyhá hlas.

"Neospravedlňuj sa. Bola to chyba nás oboch. Ne-"

"Nie! Môžem za to ja.. Každý deň som nad tým premýšľala a až dneska ... ma dohnala pravda. Tak.. tak som ti len chcela zavolať a ospravedlniť sa.. skôr ako.. Uhm..skôr ako, .."

"Skôr ako čo?" Počujem obavy v jeho hlase.

Ignorujem jeho otázku. "Vážne prepáč. Nebudem ťa už otravovať. Nikdy. Dúfam, že si šťastný. Teraz... S ňou.. Mrzí ma to.."

"Ale-"

Zruším hovor, vypnem mobil a hodím ho na gauč.

Bolo zvláštne počuť jeho hlas po takej dlhej dobe. Chcela by som ho vidieť. Naposledy. Jeho oči, jeho úsmev, počuť jeho smiech. Ale potom by bolo všetko ešte horšie. A aj tak by to nemalo zmysel. Som pre neho uzavretá kapitola. Koniec príbehu. Koniec nás dvoch.

Opriem sa chrbtom o stenu a skĺznem na zem. Načo žiť, keď nie je pre koho? Načo žiť, keď neexistuje dôvod? Nikto si nespomenie. Nikomu nebudem chýbať. Zanikne len ďalšia nepodstatná existencia. Jedna z milión. Môj život je prázdny, smutný, šedý. Všetky farby sa stratili. Vybledli. Nezostalo mi nič. Nič a nikto. Len samota, ktorá ma sprevádzala na každom kroku. A on.. on sa už nikdy nevráti. Zoberiem do rúk pohodenú fotografiu. Opäť začínam upadať do melanchólie. Prichádza pani Nostalgia. Depresia v tesnom závese. Staré známe, liekmi odháňané. Lieky? napadne ma. Lieky..

O pár sekúnd som v kuchyni. Antidepresíva, lieky na úzkosť, lieky proti bolesti. Jedna krabička, druhá. Tretia? Hysterický smiech ma prejde, keď nemôžem nájsť fľašu vodky. Skrinka vpravo dole, osvieti ma. V obývačke sadnem na gauč aj s nákladom v rukách. Pohľad mi padne na diár a pero. Nechať list? Tú iróniu počuť na kilometre. Komu? Domovníkovi?
Otvorím prvú krabičku..


* * *
Po zaznení zvukového signálu zanechajte odkaz, prosím...píp..

Ahoj, Kathy. To som ja .. André. Snažím sa ti dovolať už po 6-krát, ale nezdvíhaš mi to. Chcem sa len spýtať, či si v poriadku. Vieš, ten prechádzajúci telefonát, .. trochu si ma prekvapila. A vystrašila. Nemal som z toho dobrý pocit. Nechcem, aby si mala kvôli tomu.. veď vieš.. čo sa stalo.. nechcem, aby si mala výčitky. Myslel som si, že už je to... za nami. Že si na mňa.. zabudla. To ja by som sa mal ospravedlniť. Bol som hlupák, keď som odišiel. S Melissou som sa rozišiel po 3 mesiacoch. Vieš ona.. nebola ako ty. Nikto nebude ako ty. Prepáč, že som zničil to.. čo bolo medzi nami. Prosím, zavolaj mi, keď si vypočuješ túto správu. Alebo mi napíš. Hocičo. Len sa mi ozvi. A prepáč.


* * *
Svaly v tele pomaly ochabujú. Myseľ pohltí tma, ktorá prichádza ako čierny, nepreniknuteľný závoj. Strašidelné ticho sadá navôkol. Všetko sa rúti do temnoty. Bezodnej a nekonečnej. A potom... potom už nebolo nič.

Now in my remains,
Are promises that never came,
Set that silence free,
To wash away the worst of me.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Shizue Asahi Shizue Asahi | Web | 30. listopadu 2012 v 20:53 | Reagovat

JA ťa tou motykou zabijem! To bola krásna poviedka-a vieš čo neznášam viac ako rasistické Nemecko?NEŠŤASTNÉ konce!!! AAAA mohli byť spoluuu :( božeeee
mala si dobrý deň v týždni (teda dni,žadna škola) a čo sa z toho vyplodí? no predsa žiadna dobrá (dobrá bola) so happy endom poviedka-umieraaaam

ale musím uznať, že je bohužiaľ -,- pravdivá :(

2 Mao-chan Mao-chan | Web | 30. listopadu 2012 v 21:24 | Reagovat

Taky sem zrovna v tom momentě když vyhráli b.a.p byla ve škole ale dusila sem to v sobě :-D Ale když dali cenu aj EXO už to tam moc nešlo a když sebral cenu aj GD už sem to nevydržela :-D

3 Georgí :)))Sbé Georgí :)))Sbé | Web | 30. listopadu 2012 v 22:52 | Reagovat

Woow :-D
A děkuju :-D  :-D  :-D

4 ♔•*(・ω・` ).Yejunie.san ♔•*(・ω・` ).Yejunie.san | 30. listopadu 2012 v 23:40 | Reagovat

Mně ten clip a taky neomrzí. Mimochodem je super se spřáteluejš :D ihned si tě přiádm pokud si pro!:D akorát ja jsme z té soutěže byla za všechny ráda ale nejvíc jsme byla že tam nebyli ty .. platisky SNSD:D

5 ♔•*(・ω・` ).Yejunie.san ♔•*(・ω・` ).Yejunie.san | 1. prosince 2012 v 10:36 | Reagovat

ale to i já ne. jako čas od času mně nezabije jo al epreferují spíš ty chlapské:D to viš jsem velka yaoika.D

6 Yunho-chan Yunho-chan | Web | 1. prosince 2012 v 17:54 | Reagovat

bože pekná povietka veľmi smai páči ačo sa tika ocenení tý čo boli taks i mislím že záslužene no nie ?,

7 Yunho-chan Yunho-chan | Web | 1. prosince 2012 v 17:54 | Reagovat

a ešte máš nádherný dess :)

8 Effy Effy | E-mail | Web | 1. prosince 2012 v 20:53 | Reagovat

Ahoj. Chcela by som svoju stránku/blog spriateliť s tvojim. Ak máš záujem napíš mi na email. :)

9 Jully Jully | Web | 3. prosince 2012 v 15:44 | Reagovat

Fuck!! Ty mrška, takto rozhodiť človeka :D Pri tvojej poviedke som počúvala dve pesničky dookola Creed - Lullaby, Britney Spears - Everytime a bolo to uchvácujúce, nie tie skladby, ale ty, tvoje dielo. Tíško závidím, lebo ja som snáď nikdy nevytvorila niečo tak krásne. Na konci mi aj slzička vypadla. Máš talent Nataly. A máš talent aj na veselé veci, nielen depresívne, nenechaj sa pohlcovať takýmito smutnými myšlienkami aj keď sú hlboké, nepripúšťaj si smútok, viem o čom hovorím. Aj keď jedno je pravda, človek tvorí najfamóznejšie veci, keď má depresiu... Pozri, si silná, mladá, ambiciózna, nadaná, chápavá, priateľská, múdra atď atď atď takže nikdy nerozmýšľaj ako Kathy...

Vieš máš tam zaujímavé myšlienky, vypíšem ich:
"Zem pod nohami, o ktorú sa udierame, je realita." ...

"Natiahnem ruku, chcem sa dotknúť toho sveta. Prsty prejdú chladným vzduchom. Príliš ďaleko... "

"Ľudia ma obchádzajú bez povšimnutia. A pritom som tam. Kráčam vedľa nich."  

"Sedávala som s pohľadom upretým do minulosti"

Tieto sa mi najvaic páčili, ale je ich snáď milión ďalších, pretože každá veta má dušu, myšlienku... :-)

A ďaakujem, Naty. Za zamyslenie sa, za kultúrny zážitok :D :-) Vieš, teraz keď som s Lukym mávam zlé chvíle, že čo bude až ho stratím a táto poviedka mi pripomenula moje slabé nočné chvíľky. Keď sa cítim sama, keď si prehrávam minulosť, spomínam, v prítomnosti som sama, bez neho, a budúcnosť vidím v šedých farbách...Ustráž si tento dar, moja, ešte veľa úžasných vecí napíšeš :-) Viem to.

10 Georgí :)))Sbé Georgí :)))Sbé | Web | 6. prosince 2012 v 9:13 | Reagovat

Hojky!Tak co čerti?Neodnesli tě! :-D

11 Kaala Wolfie Kaala Wolfie | 7. prosince 2012 v 11:11 | Reagovat

Awww.. krásna poviedka.. vystihuje moju náladu :-) Driema v tebe spisovateľ ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama