Svetlo v temnote

18. září 2013 v 16:10 | ..::Girl with devil's smile alias Nataly::.. |  →Trinásta komnata
Už je to nejaká doba, čo som naposledy písala článok. Nie že by to bolo niečo postrádanie hodné, ale človek sa občas musí vykecať. Alebo dať aspoň vedieť, že si žije relatívne dobre. Alebo že len jednoducho žije. Prežíva. Snaží sa prežiť. Chápeme sa. Myslím, že moja doterajšia existencia dospela do jedného jediného bodu - čakanie na začiatok školy. A predčasné stresovanie z blížiaceho sa sťahovania na intrák. Myslím, že radšej ujdem na Severný pól. Alebo do Narnie. Moja skriňa je ešte stále funkčná a prechodu schopná. Niečo vymyslím. Alebo možno ani nie. Už mám všetky potrebné veci nakúpené, takže škoda peňazí keby som teraz utiekla/odletela/odplávala/teleportovala sa preč. Na intrák sa sťahujem túto sobotu. Ak ma tam niečo zožerie, spomínajte na mňa v dobrom :D V pondelok je slávnostné zahájenie školského roku a hneď o pol 1 začína vyučovanie, ktoré budem mať do pol 6, poprípade do pol 8. To bude.. zaujímavé. A rozvrh mám tiež celkom zaujímavý. Utorok bude fajn, v škole od 7 do 11. Kekeke. A vo štvrtok už budem padať domov, pretože v piatok nemám nič. To prežijem. Keep calm a fighting! Potom sa ozvem. A ak nie, zverejňujem vám tu poviedku na rozlúčenie :D Za prd stojacu poviedku.. Vlastne je to len taký výplod mojej bláznivej mysle. Nedávno prišiel na mňa taký zvláštny stav po dočítaní jednej absolútne dokonalej, depku spôsobujúcej poviedky na AFF. Potom som si pustila klip k songu Crooked od GD-ho a toto.. niečo zvláštne.. divné, nezmyselné, sa mi zrodilo v hlave. Nuž, a tak je to tu. Hoci nechápem prečo. Ale aby som nebola pesimistická, mám aj jednu dobrú správu. Zastupiteľstvo Európskej komisie na Slovensku vyhlásilo cez leto súťaž o najkrajšiu dovolenkovú fotografiu z Chorvátska. Poslala som tam jednu svoju fotku a umiestnila som sa medzi TOP 11, čo ma naozaj potešilo. A tak som vyhrala modrú plážovú osušku s logom Európskej únie. Lol :D Ale potešilo. Hoci, hlavná cena by potešila viac :D Ale ja sa uskromním.
Toť asi vše, drahí moji. Idem sa vydať napospas peklu, teda pardon, vysokoškolskému životu.


This short story is the result of my chaotic emotions..



Bežím. Neviem kam. Jednoducho niekde. Preč. Čo najďalej, ako to bude možné. Bežím, aby som utiekla. A čím viac ma doháňa realita, tým rýchlejšie utekám. Cítim, ako sa po mne sápe, ako chce, aby som videla pravdu. Lenže ja ju vidieť nechcem. Nemôžem. Nie! Nedokážem sa na to pozerať. Utekám ako vždy. Skrývam sa. To je to najlepšie, čo viem. Nikdy som ani nič iné nerobila. Ulica je hlučná a plná ľudí. Autá trúbia, premávka hustne. Každý sa niekam ponáhľa. Obloha je zrazu akási oceľovosivá. Šedá. Bezfarebná. Bezvýrazná. Ako tváre chodcov. Brzdy áut pištia ako prebieham cez cestu bez počkania. Ledva sa vyhnem striebornému vozidlu. Na chodníku sa brodím masou tiel. Nevšímam si urazené odfrknutia, pohoršené pohľady, či zamračené tváre. Len bežím. Snažím sa na nič nemyslieť. Obloha potemnieva. Cítim, ako prudko mi bije splašené srdce. Chladnejší septembrový vzduch ma škriabe v hrdle a v pľúcach každým nádychom. Nezastavujem sa. Pozriem sa rýchlo k tmavnúcej oblohe. Temné oblaky požierajú posledné slnečné lúče. Modrá obloha mizne v ich bezodnom náručí. Možno bude pršať. Nepoprchá už? Cítim niečo chladné na svojich lícach. Uvedomím si, že sú to slzy. Plačem? Ako dlho? Nebol to plač. Len slzy mimovoľne stekajúce po tvári. Nechcem plakať. Chcem len bežať. Chcem utiecť pred svojimi myšlienkami. Pred svojím srdcom. Pred sebou. Pred láskou. Pred ním. Chcem ho vyhnať z hlavy. Najlepšie navždy. Hoci viem, že je to nemožné. Prišiel tak nečakane a drzo si vydobyl dôležité miesto v mojom živote bez toho, aby o tom vedel. Možno bez toho, aby to vôbec chcel. Lenže občas sa tie najdôležitejšie veci stávajú náhodne. Prídu bez pozvánky. Bez upozornenia. Neohlásene, bez zaklopania. Nemôžete sa na ne pripraviť. Nemôžete sa pred nimi obrniť. Láska vás zasiahne nepripravených. A spraví z vás zraniteľných. Je to vaša Achillova päta. Niečo, pred čím sa neubránite. Niečo spontánne. Krehké ako sklo. A po rozbití jeho črepiny režú do čerstvých rán bolestivejšie ako čepeľ noža...

Zahnem do bočnej uličky. Dav ľudí redne. S ďalšími odbehnutými metrami je ich stále menej. Keď už ma pália svaly na nohách, opriem sa chrbtom o stenu starej budovy. Mám pocit, že nedokážem chytiť dych. Predkloním sa a zapriem sa o kolená. Nevydržím však dlho stáť, klesám k zemi. V hlave mi hučí krv. V spánkoch pulzuje bolesť. Rozhliadnem sa okolo seba. Vôbec netuším, kam som bežala. Myšlienky mám chaotické. Myslím na neho. Nemyslím na neho. Chcem na neho myslieť. Nechcem. Chce- .. nechcem! Zdvihnem si dlane k ušiam, ako keby som mohla utlmiť tie dotieravé hlasy. Sadnem si na špinavý betón, kolená si pritiahnem k sebe a opriem si o ne bradu. Bezmyšlienkovito sledujem schátranú stenu oproti mne. Neprítomným pohľadom prechádzam po línií prasklín. Prstami kreslím po zemi neurčité tvary. Stále prudko dýcham. Obloha je čoraz temnejšia. Sedím, nehýbem sa. Ubehli minúty. Desiatky minút. Možno hodina. Neviem. Mohla by som tu zostať naveky. Ukrytá pred svetom. Nie však pred svojimi pocitmi. Bohužiaľ. Skrehnutá pomaly vstávam. Práve ma napadlo, ako umlčať svoje srdce. Ako zalepiť rany na duši. Aspoň dočasne..

* * *

Vchádzam do klubu, hudba je ohlušujúca. Cítim ako vibrácie prechádzajú mojím telom. Reflektory menia farbu. Svetlá blikajú. Červená, ružová, žltá. Ľudia tancujú v alkoholickom opare. Vo vzduchu sa znáša cigaretový dym. Rytmické pesničky nútia všetkých tancovať ešte intenzívnejšie. Bez prestania. Nútia vás žiť pre túto chvíľu. Pre tento okamih. Len vy a hudba. Predriem sa k baru, ktorý je osvetlený fialovým neónovým svetlom, decentne tlmeným. Sympatický barman sa pýta, čo si dám. Čokoľvek. Poviem si o prvú vec, na ktorú mi padne zrak. Tuším niečo s Bacardi. Alkohol ma štípe v hrdle. Drink sa v mojom pohári dlho neohrial. Objednám si ďalší. Opäť to vyzerá lákavo. Zoberiem malý ozdobný dáždnik, zastrčím si za ucho do vlasov, dopijem a idem na parket. Je tu naozaj plno. Všade cítiť teplo sálajúce zo zvíjajúcich sa tiel. Muži, ženy, páry i jednotlivci. Každý sa nechá zlákať omamnou atmosférou. Ponorím sa do tancovania ako keby v tejto chvíli neexistovalo nič iné. Teraz nie je svet tam vonku. Svet, kde je on a jeho zaslepenosť. Teraz som tu. Zabávam sa so skupinou neznámych ľudí. Nikdy som ich nevidela a možno ich už nikdy neuvidím. Dvaja chalani sa predbiehajú, kto skôr vypisuje fľašu piva. Po troch kolách sa prihlásim ako dobrovoľník do ďalšieho duelu. Snažím sa piť rýchlejšie ako druhé dievča. Keď vyhrám, v ruke mi pristane ďalšia fľaša a predbieha sa so mnou nejaký chalan. Tvrdí, že je vo forme, hoci ma porazí len o pár sekúnd. Niekto z nás sa ledva odvlečie bokom. Má už očividne dosť. Ďalší znova tancujú. A ja s nimi. Skáčeme, pretože dnes v noci sme všetci slobodní. Skáčeme, pretože dnes v noci nemyslíme na to, aké budú zajtrajšky. Budúcnosť je cudzie slovo, ktoré pre túto chvíľu nemáme v slovníku. Dnes si robíme, čo chceme. Sme pánmi tejto chvíle. Prítomnosť pulzuje životom. Alkohol prúdi v žilách. Odplaví problémy a trápenia. Sme mladí a divokí. A žijeme pre zábavu. Tu a teraz...

* * *

Z nočných ulíc sa pomaly vytráca aj posledný človek. Mesto sa ukladá k spánku. Jeho hlavné tepny sa postupne vyľudňujú. Mrazivé ticho nachvíľu pretne len húkanie policajných sirén. Alebo je to sanitka? Kráčam pomaly, nohy sa mi pletú a rukou sa opieram o steny budov. Chlad sa mi zahrýza do kože, hoci ho necítim. Nevnímam zimu plaziacu sa po rozhorúčenom tele. Tenké tričko sa mi lepí na chrbát. Okrem neho mám na sebe len krátke, čierne kraťase. Nie je to práve najideálnejšie oblečenie na takéto potulky. Lenže keď som vybiehala pred niekoľkými hodinami von, oblečenie bola tá posledná vec, ktorá trápila moju myseľ. A teraz som sa sústredila hlavne na to, aby som sa nezakopla o vlastné nohy. Myslím, že keby skončím na chodníku, už sa z neho nezdvihnem. Určite nie. Zostala by som ležať, pokiaľ by ma niekto neodtiahol. Prinajhoršom by ma všetci prekračovali. Krúti sa mi hlava a je mi až príliš teplo. Začnem si potichu pospevovať pesničku, na ktorú som ešte pred chvíľou živo tancovala. Slová sa mi pletú na jazyku. Neviem, kde som a neviem, kam idem. A rozhodne mi nie je dobre. Snažím sa nepotknúť. Svet sa hýbe, farby sa zlievajú dohromady. Myslím, že za chvíľu umriem. Vážne. Prejdem posledný blok a ocitám sa pri brehu rieky. Zvraštím obočie a nepriateľsky žmúrim do diaľky. Rieka? Kde sa tu, preboha a pre všetko triezve na zemi, berie rieka? Vôbec netuším, ako som sa mohla dostať sem, na opačnú stranu mesta. Radšej nad tým nepremýšľam. Začína ma bolieť hlava a svet sa odmieta prestať hýbať. Dotackám sa k mólu a kráčam po ňom nestabilnými krokmi. Sledujem čiernu vodnú hladinu. Ako veľmi je to hlboké? S najväčšou pravdepodobnosťou by to stačilo na moje utopenie. Hoci s mojimi plaveckými schopnosťami by som sa vedela utopiť aj vo vani. Sarkasticky sa zasmejem. Keby som teraz skočila do tej rieky, matka by ma zabila. Uškrniem sa nad svojimi myšlienkami. Zabiť mŕtveho? To skôr objavím bájnu Atlantídu. Rieka potichu hučí. Jej voda sľubuje pokoj. Už žiadne trápenie, žiadne úteky, žiadne skrývanie sa. Odvrátim sa a kráčam späť na breh. Som slaboch. Vždy som bola a vždy budem. Ľahnem si na trávu, sledujem oblohu. Hviezdy sú ukryté za nepriepustnou masou oblakov. Pomaly začínam cítiť chlad. Ale nepohnem sa. Je tu príjemný vzduch. Možno mi pomôže vyčistiť si hlavu. Ticho, ktoré sadlo na okolie, je doslova hmatateľné. Rukou neprítomne trhám steblá trávy. A snažím sa nezaspať. Keď zatvorím oči, vidím jeho tvár. Večne usmiatu a veselú. Rýchlo ich zase otvorím. Nevydrží mi to však dlho.

Zobudím sa niekedy nad ránom. Hrmí. Tušila som, že tie mraky prinesú búrku. Oblohu ostro pretínajú blesky. Vytiahnem z vrecka mobil. Sú štyri hodiny. A mám jedenásť zmeškaných hovorov. Všetky od jednej osoby. Keď sa prudko posadím, zakrúti sa mi hlava a môj žalúdok sa nepríjemne prehupne. Je mi strašne. Ešte horšie ako strašne. Príšerne. A nielen fyzicky. Chcem plakať. Je mi zima a prichádza na mňa depresia so zúfalstvom. Zo stavu sebaľútosti ma vytrhne zvonenie telefónu. Nemusím sa pozrieť ani displej, aby som vedela, kto mi volá. On. Prijmem hovor. Najprv počujem, ako si vydýchol od úľavy. Potom mi vyčíta, že mu nezdvíham telefón. Ešte mi aj vynadá. Nechám ho. Mlčím. Nakoniec sa ma spýta, kde som. Rozhliadnem sa okolo seba. Neviem. Poviem, že som niekde pri rieke, neďaleko mostu. A že je tu staré, drevené mólo. Vie, čo mám na mysli. Nakáže mi, aby som sa stadiaľto ani nepohla. Aj keby mali traktory padať. Sľúbil, že do dvadsiatich minút tu bude. Po skončení hovoru si premietam v hlave, čo mu poviem. No pravdu určite nie. Opäť bezmyšlienkovito trhám steblá trávy. Nejakým zvláštnym spôsobom ma to upokojuje. Nechcem zase myslieť na to, aký je mi vzdialený, hoci je blízko mňa. Ničí ma to. Chcem sa ho dotknúť, ale nemôžem. Aspoň nie tak, ako by som chcela. Myslí si, že ma pozná, hoci je tu toľko vecí, čo o mne nevie. A možno je lepšie, že to nevie. Lepšie pre neho. O chvíľu začne pršať. Opäť hrmí. Zakloním hlavu a jemné kvapky dopadajú na moju tvár. Nahrádzajú slzy. Alebo s nimi splývajú? Dážď postupne silnie. Bubnuje o hladinu rieky. Nemám silu pohnúť sa čo i len o centimeter. Kolená si pritiahnem k brade, rukami si objímam nohy. Je stále chladnejšie. Ani si neuvedomujem, ako sa trasiem. Bolí ma hlava a hučí mi v spánkoch. Chcem upadnúť do spánku a nič nevnímať. Pri ďalšom blesku sa inštinktívne prikrčím. Mám pocit, že tu sedím roky. A vtom na mňa prestane pršať. Otvorím oči a zdvihnem hlavu k oblohe. Dúha. Vidím pestrofarebnú dúhu. Zamrkám. Vlastne, nie. Je to len... dúhový dáždnik. Niekto mi pomáha postaviť sa na vratké nohy. Prišiel... on. V tvári má ustaraný výraz. Ale jeho oči hovoria, že je rád, že ma našiel. Aspoň to tak vyzerá. Podá mi dáždnik a vyzlečie si teplú mikinu. Bez slov ma do nej navlečie, zips zapne až po krk a na hlavu mi nasadí kapucňu. Mikina mi je dlhá, lebo on je aspoň o hlavu vyšší. Dáždnik si zoberie späť, jednou rukou ho drží nad nami, druhú ma okolo môjho pása, aby som nespadla. Žalúdok mám ako na vode, zakopávam sa a on si ma pritiahne bližšie k sebe. Vždy je taký starostlivý. Dáva na mňa pozor. Je ochranársky. A milý. Krásny. Šarmantný. Vtipný. Ale nikdy nie zamilovaný..

V taxíku som k nemu schúlená, ako najviac to ide. Chcem mu to povedať. Všetko. Prepáč, že ti stále robím starosti. Mám rada, keď sa o mňa staráš. Prepáč, že som ti dnes nedala o sebe vedieť. Prepáč, že si sa musel o mňa báť. Prepáč, že som taká nezodpovedná... Prepáč,.. že ťa milujem...

Si moje svetlo v temnote..

Mlčím. Nič z toho nahlas nepoviem.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Choi Mari Choi Mari | Web | 18. září 2013 v 17:12 | Reagovat

Moc dobře napsané, i když já raději komedie :-). Dobře se to čte. A moc gratuluji ke krásnému 11. místu.

2 Kang Soo Mi *3* =33 x__X Kang Soo Mi *3* =33 x__X | Web | 18. září 2013 v 17:20 | Reagovat

Aigoo o___O *tupě zírá na obrazovku* to bylo t-tak dobře napsaný =OO jsme do toho dokázala okamžitě vžít o_O  wooooooow =333 aa jesti k tomu máš nějaký komentář ve stylu..je to hovadina..tak raději pšššt T__T protože to hovadina nenííí =33

Načež budu držet palce na nové škole mwahaha =33 aigo načež nikam zdrhat nebudeš T__T Kris tě pěkně bude vykrmovat a bude to =DDDDDDD i dkyž tajný vchod třeba do exo dormu by se fakt šiknul =DDDDDDDDD halvně a´t tamjsou na tebe hodní páč jinak je Kris ťafne =DDD o__O and mee s Luhanem too mwahaha =DDDDDDDD *no coment* mega big hwatiiiing ´=33 =DD

Aigo popravdě jáá sama ani nevím jak jsem to celé psaní povídky vůbec dokázala o__O mi příjde že už jenom psát na ně dva vyžaduje vysokou oběť cukru =DDDDD o__O mwuhuu jsem ráááda,že se povídka líbí =3 =DD načež na ten couple to bylo taky hlavně díky tobě =DDDD

Pořídíme si Luhanieho domů jako plyšového medvídka a bude vymalováno mwahaha =DDDD *3* ještě s takovou vekou mašlí kole krku =DDDD Amen =DDD o__O můžeš rovnou říct..jedna takáá malinká rodinka sexy nunu banánků =DDDDDDDDDD uhm zas ty banány o__O =DDD Ohmmm možnáá když mi buňyk budou fungovat taak písnu pokračování ale haaappyyy =DDDD možná =DD ještě že máme tu fantaziíí =DDDD *3*

3 Yunho-chan Yunho-chan | Web | 18. září 2013 v 17:51 | Reagovat

bože a ty hovoríš že je to len tak vôbec je to pecka napísané ako keby to bolo z knihi opísané je to proste perfektné jedným slovom úžas dej postava a hlavne pocit keť to čítaš je veľmi dobrý fakt.... a držím palce s intrákom :-)

4 CiCi x) CiCi x) | Web | 19. září 2013 v 14:33 | Reagovat

Gratulujem k osuške :D
Neboooj. To na novej škole a intráku všetko zvládneš :D hlavne židny útek. Aj keď ta teleportácia by nebola od veci. H.mmm stále sa chcem zastaviť v Yonggukovej a Siwonovej kupelni.

To bolo krásne napísané T-T tak reálne. Som sa do toho úplne vžila Q.Q
Mala by si poviedky písať častejšie. Jo.jo.

5 K.T K.T | Web | 19. září 2013 v 17:24 | Reagovat

Vážně dokonale napsané :3

6 Georgí :)))Sbé Georgí :)))Sbé | Web | 20. září 2013 v 1:41 | Reagovat

Ach ty tvoje články mám moc ráda!
:-D  :-D  :-D

7 Michio Michio | Web | 20. září 2013 v 11:54 | Reagovat

intráku se vůbec neboj! spíš se strachuj té školy...bože...koho kdy napadlo srovnávat SŠ a VŠ? nemají společného absolutně nic! Jako...to je aby se člověk učil od první hodiny na zápočtové testy a před zkouškami dostal infarkt, protože jinak to nevidím -_-" toho shonu je moc (a to mi ještě nezačali céškové)
rada - užij si ty volné pátky ~ já jsem je měla taky, ale někam se ty volitelné předměty hodit musí, že? teda...pokud si je člověk stihne navolit, protože to je boj na život a na smrt :D obzvlášť když je maximální kapacita 30 lidí :) to je potom sranda sledovat, jak se to do minzty zaplní :D jooo...hlavní je mít rychlý internet, který nevypadává :D No...tak ti držím palce, aby se ti rozjezd podařil a vychytala si dobré lidi na pokoji ^^ a taky gratuluji k výhře ~

8 Miss X Miss X | Web | 20. září 2013 v 12:29 | Reagovat

Máš pravdu, občas sa človek proste musí vypísať, aj keby to nikoho nezaujímalo, ale mňa tvoje vykecávanie vždy baví, možno pre ten štýl písania :D Tak často mne blízky, irónia a tak :D
A ten intrák..pche, ty si ani nevieš predstaviť ako by som chcela byť na tvojom mieste a chystať sa na výšku :D Zvláštne to, že vždy chceme to, čo nemáme..a neboj, zvládneš to a začne ťa to baviť hneď ako spoznáš izbovice, hruškovice, bytovice a podobne :D
A gratulujem..je jedno aká veľká výhra je, vždy poteší! :)

A tá poviedka..hm, často tak utekám vo svojej mysli pred všetkým, ako ona..hlavná hrdinka, akurát tú časť v bare som nikdy nezažila. Iba triezvy tanec a opilosť bez tanca..ani jedno nie je správnou kombináciou na útek pred myšlienkami. Spánok je. A tiež som slaboch..hm, žeby som sa v tej poviedke videla? Možno. Páči sa mi. Síce nepoznám to. Byť zamilovaná do niekoho blízkeho, kamaráta..najlepšieho kamaráta a fakt si to neviem predstaviť..možno týmto, trošku..
Vieš ako dávno je keď som písala aj ja? A už by som asi nevedela písať tak ako kedysi. Ale som rada, že ty píšeš, tvoríš a stále ti to bravúrne ide! Je to krásne :)

9 S c a r s S c a r s | Web | 20. září 2013 v 13:52 | Reagovat

Nataly, proč je to tak depresivní?! Nebo jsem jediná, kdo si to myslí, nebo to jen na mě tak působí?! Ugh, I really don't know. Ale napsané je to vážně moc pěkně. Pamatuju si, že jsem ze začátku psala podobný věci, silně inspirovaný mou vlastní osobou a vím, že člověk se u podobných věcích vážně skvěle vypíše. Měla by jsi psát dál :D A víš co, vůbec bych od tebe nepohrdla nějakou yaoi povídkou na EXO :D TO BY JSI URČITĚ ZVLÁDLA, takže nad tím zkus popřemýšlet :D A nemusí to být zrovna yaoi, může to být jen lehký shonen-ai, něco pěkně sladkého na zkažení zubů :D

Ah, jinak nějak nevím, ale ten intrák ti vůbec nezávidím :// Taky jsem měla možnost, teda teď jak jsem se přihlásila na školu do jinýho města, tak jsem mohla teoreticky bydlet u babičky, ale máti a sourozenců a táty, bych to prostě nedávála :D Takže máš můj velký obdiv! :D A určitě se nezapomeň ozvat! :D

10 Iharo S. K. (Duo Kokoro) Iharo S. K. (Duo Kokoro) | E-mail | Web | 20. září 2013 v 17:19 | Reagovat

To je dokonalý!! A smutný!! A dokonalý!!
Perfektně jsi všechno popsala a já se cítila, jako kdybych tam byla!

A co se týče tvého Vysokoškolského dilema... To přežiješ!! :-D  :-D  :-D  Peklo stojí při tobě! Nenecháme si vzít nejschopnějšího zaměstnance!!

11 Beatricia Beatricia | Web | 21. září 2013 v 11:22 | Reagovat

Gratuluji ti k významné výhře Evropské komise. Jedenácté místo v záplavě přihlášených fotografií je velký úspěch.
Přeji ti také úspěšný start a pobyt na VŠ. :-)

12 Kirawa Kirawa | Web | 21. září 2013 v 19:50 | Reagovat

takže už si nasťahovaná na intráku :D inak tá poviedka :D dobrá bola :D fakt sa tam odrazilo to MV .... síce možno len preto, lebo si na začiatku povedala, že si to pritom písala :D ale hovorím dobrá poviedka :D

13 Gabča Gabča | Web | 22. září 2013 v 12:51 | Reagovat

gratuluju! :D

14 Markét - Aff Markét - Aff | Web | 23. září 2013 v 18:03 | Reagovat

Gratuluji k ceně ve fotografické soutěži.ale já bych ti hlavní cenu udělila hned! :D tak si říkám, že my jsme asi jediná vysoká škola, která začíná až za týden, ale co, tak dám si ještě volníčko, i když se už hrozně moc těším :)a k tvojí povídce, je nádherná..zatím se mi líbila nejvíc ze všech, co jsi tu kdy uveřejnila ;) těch posledních pět řádků mě dostalo, protože něco podobného mi celkem nedávno běželo v hlavě.. jo a nemůžu si pomoct, ale u té části z toho klubu mi v uších znělo "žijeme len raz právě tu a právě teraz"  hit loňského léta :D

15 Kang Soo Mi *3* =33 x__X Kang Soo Mi *3* =33 x__X | Web | 23. září 2013 v 19:45 | Reagovat

Aigo popravdě zase až tak akční ne e to se ti možná jen tak zdáálo =DDD že by halušky o__O ?? hemmm =DDD Co ti ten Krisík přisypal do jíla o__O =DDDD

Nie to neejsi =DD Poslední dobou mi nějak hodně vlezli pod kůži =DDD o__O Taky to pak dopadá v shipování o__O seshipuju dohromady i Luhana s někým z BTS..do toho teď ještě VIXX..whyyy noot =DDDD o__O *tříská hlavou o zeď* Aigo myslím že Baekhyunie jako máma a Dae jako táta =DD ale já si to i ze začátku myslela =DD Oči po tátovi a celý obličej po mámě =DDDDDDDDDD To stejný N z VIXX o__O Jak sungjae a minhyuk dohromady =DDDDD

Aigo I nooow =DDD a to jsi ještě nečetla všechna pojmenování =DDDDDDDDDDDDD

16 Saku-chan Saku-chan | E-mail | Web | 26. září 2013 v 6:39 | Reagovat

Do Narnie jdu s tebou!! XD Jinak... twl to zvládneš! :3 Wow top 11?! Měla si se dát na fotografku XD Ta povídka... ke konci mě úplně zamrazilo >.> ... <.< Je úžasná!! Tak krásně popsaný, úplně jsem se do ní vžila a ten déšť uhmm *w* Piš častěji! :333

17 Marionette Marionette | Web | 26. září 2013 v 18:34 | Reagovat

Ta povídka je úžasná o.o Máš fakt talent holka! :D Obdivuju tvůj styl psaní... určitě si ještě něco přečtu :) A ten název je bezva o.o

- - - - - - - - - - -
Budu ráda když navštívíš můj blog a zanecháš nějaký komentář ;))** faraway-way.blog.cz

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama