→Denník seriózneho šialenca

Prokrastinátori sveta, spojme sa! ... Ale až zajtra.

11. srpna 2015 v 16:30 | ..::Nataly::..

A poďme to tu spolu decentne ukončiť.


Vyzerá to tak, že som celý život žila v omyle. Teda, úplne celý nie (nech nežerem), ale väčšinu isto. Bolo to nažívanie v domnení, že som odsúdená na večné zatratenie ako nekonečne lenivá ľudská bytosť. Celý čas si tu nadávam, že som lazzy ass, unseless piece of shit, ktorému sa nikdy nič nechce. Skrátka, učebnicový príklad lenivca. Čudujem sa, že to ešte nemám vypálené na čele. Ak by som dostala euro za každé "mne sa nechce" alebo "spravím to neskôr", Bill Gates by bol oproti mne ako chudobný príbuzný. Tie peniaze by som mohla rovno kamiónom prevážať do banky. Len škoda, že som si doposiaľ nenašla sponzora. Alebo skôr sponzorov. V skutočnosti však moja lenivosť kŕmi jedine tak netrpezlivosť ľudí okolo mňa a nie môj bankový účet. Bohužiaľ. A popravde však ani nejde o lenivosť. Svet internetu mi prezradil, že v mojom prípade sa jedná o prokrastináciu, chorobné odkladanie úloh na neskôr. Čiže som prokrastinátor, nie lenivec. Znie to dobre. Ale v realite je to prekliatie.
A tak som tu, po nekonečnom odkladaní tohto článku. O pár dní to budú 2 mesiace, čo mám voľno, za ktoré som nebola schopná napísať akýkoľvek článok. Myslím, že to o niečom vypovedá. A nie, nebude to môj hrozný charakter. Asi je načase oficiálne ukončiť jednu etapu môjho života, ktorá trvala 7 rokov. Blogujem od 8. ročníka základnej školy a teraz ma čaká posledný ročník bakalárskeho štúdia na VŠ. Kedysi bol blog mojou najvyššou prioritou. Uprednostňovala som ho pred všetkým a pred všetkými. Vtedy bol v plnom rozkvete a doteraz si pamätám tých 300 ľudí za deň na Topliste. Rok 2011 bol taký vrchol slávy tohto blogu. Potom postupne počet článkov klesal, dovolím si povedať, že vyhrala kvalita nad kvantitou (ech, že kvalita,.. no dobre), ale stále som sa mu venovala. Až napokon prišla vysoká škola, všetko to tu upadlo a dostali sme sa sem, k mŕtvemu bodu. Jednoducho nie je čas. Cez školu nemám žiaden voľný čas. A už niet ani inšpirácie, ktorá by ma poháňala. Sakra, výška z človeka vysaje všetko - energiu, peniaze, kreativitu, nápady, optimistické vyhliadky do budúcna. A život. Tento 4. semester mi skúškové trvalo 2 mesiace, už som si myslela, že koniec ani nepríde. Teraz ma čaká písanie bakalárky na super sračkoidnú tému a hľadanie firmy, ktorá mi poskytne k práci potrebné údaje. Už ma 4 podniky poslali do kelu, že mi nedajú ich účtovné závierky. Áno, veď ja som z daňovej kontroly, nie obyčajný, prostý vysokoškolák, ktorý chce mať dajakú hlúpu bakalársku prácu z krku. Haaa, som odsúdená na zánik. Takže toľko k môjmu životu. Teraz zomieram z tepla, váľam doma šunky, čítam fanfikcie a venujem sa tvorbe príspevkov na slovenskú zábavnú stránku Emefka.sk. Občas niekam vybehnem a fotografujem. Nič strhujúce.
Vyzerá to tak, že toto je môj posledný článok. Chytá ma nostalgia. Vždy som to tu mala rada. Tunajších ľudí som mala rada. Budú mi celkom chýbať tieto moje divné denníkové výlevy. A spazzingy. Blog nezruším, na to nemám srdce. Venovala som mu veľké množstvo svojho času. Ostane ako spomienka. Ďakujem všetkým, s ktorými som tu poznala niekoľko rokov alebo hoci aj pár mesiacov. Spoznala som tu úžasných ľudí. Vážne vďaka za všetko. Je mi teraz trochu smutno, ale to sa vstrebe. Dúfam, že sa vám všetkým bude v živote dariť, bojujte, nevzdávajte sa. Mňa čaká vlastný boj, s ktorým sa už vysporiadam sama, bez toho, aby som ho tu naďalej zdieľala.

Ako vravia Vulkánci zo Stark Treku "Žite dlho a v blahobyte." Zbohom a príliš neplačte :D

7 rokov existencie.

18. dubna 2015 v 0:21 | ..::Nataly::..
Pamätám si časy, keď som nepoznala chvíle, ako je táto. Sledovať celé minúty blikajúci kurzor myši na bielom pozadí, myšlienky roztržité, nescelené. Nevedieť, kde začať, ako pokračovať, čo povedať, s čím sa podeliť. Chvíľu premýšľam, či má zmysel vôbec niečo písať. Blog zostal už len akousi spomienkou na časy minulé, na pripomenutie dávnych chvíľ, akýsi tieň mojej osoby. Hoci stále existujúci, no pomaly tlejúci, zapadajúci v plynutí času, stratený v zaneprázdnenosti. Ale úprimne, bola by hanba, keby som si aspoň v deň narodenín tohto blogu nenašla chvíľu času na spísanie nejakého výplodu mysle. Dnes je to presne 7 rokov odo dňa, kedy tento blog vstúpil do internetového sveta. Bola by blbosť, keby poviem, že mi príde.. ako by to bolo včera, čo som ho zakladala. Nie, 7 rokov je 7 sakra dlhých rokov. Avšak deň registrácie na blogu.cz si stále pamätám.. kto by si nepamätal deň, kedy si vytvoril stránku s tak príšerným názvom, ktorý ho prenasleduje už celé roky :D Napodiv, nikdy som si nový blog nezaložila a ani som nepremýšľala nad zrušením tohto. Myslím, že to je jediná myšlienka, ktorej sa hodlám držať. Aj keď to tu zapadne večným prachom, tento blog prežije. Pripomína mi totižto staré časy, na ktoré rada spomínam, ľudí, ktorých som tu spoznala, priateľov, ktorých som tu získala. Za tie roky sa tu toho nazbieralo viac než dosť. Všetkého.. Radosti, smútku, smiechu. Rada si sem-tam čítam svoje staršie denníkové články. Majú čosi do seba a viem, že podobné už nikdy nenapíšem. Všetko sa mení, všetko sa vyvíja. Možno k horšiemu. Neviem, teraz nevidím veci príliš optimisticky. Možno to bude zas tým, že opäť celé dni sedím nad knihami. Blíži sa pomaly koniec semestra, zápočty a zas skúškové obdobie, ktoré bude dlhšie ako to v zimnom semestri. A náročnejšie. Ak to prežijem v zdraví (duševnom i fyzickom), kúpim si ružového jednorožca a poletím s ním na najbližší EXO koncert. Viete, za odmenu, ak porobím skúšky (čo sa mi zatiaľ vidí len ako utópia). A keď už sme pri EXO, akurát mám stále spazzing z ich comebacku. A čakám, kedy mi konečne príde ten EXODUS album. Kaiova verzia, samozrejme, muhehee. Extrémne sa teším, lebo ten album je geniálny. Call Me Baby music video ma seriózne odrovnalo (zomrela som, fakt..), tá choreografia je vrchol dokonalosti. A El Dorado song je proste majstrovské dielo. Celé to zbožňujem. Oh, to mi pripomína, že jar sa nesie v znamení veľkých vecí. EXO oslávili svoje 3. výročie, ja som oslávila 3. výročie s k-popom, 2. výročie so závislosťou na spomínaných EXO a 7. narodeniny blogu. Jar je akási osudová. Len aby osudové neboli aj tieto skúšky, že dovidenia moja psychika. Ahahaha, trafí ma. Inak bolo mi priznané motivačné štipendium (motivačná almužna :D ).. Bola som v poradí 4. najlepšia z ročníka, whoaa. Zarobila som si 400 €, kekeke. Pripomeňte mi, že nemám chodiť na Ebay a nechať si to na nový notebook.. do budúcna.. keby môj chcel odísť na večnosť (vyzerá, že už sa chystá na onen svet). Čo viac dodať, od posledného článku sa udialo, drahí moji, zase pár nových vecí. Veď ako vždy. V škole to stojí za prd, celé je to úplne iná dimenzia, človek sa len rozčuluje. Jediné, čo ma drží nad vodou, sú priatelia, ktorých tam mám. Keď už sme sa so Sharkym ako-tak zbavili istej osoby, ktorá nás izolovala od zvyšku kolektívu, teraz sa nám oveľa zlepšili vzťahy s niekoľkými ľuďmi zo skupiny, takže máme dobrú partiu :) A to by tak bolo asi všetko. Najbližšie 2 mesiace a možno aj viac.. budú peklo na zemi, takže ja sa idem vrátiť k učeniu, ktoré ma raz privedie isto do hrobu. Zbohom.. a šťastné 7. narodeniny tomuto blogu! ^^

Memory; something that doesn't exist during the exam

16. února 2015 v 21:41 | ..::Nataly::..
Polhodinu už rozmýšľam, kde začať s písaním. Zobrať to od konca, či od začiatku. Viacero vecí sa udialo od môjho posledného denníkového článku. Zlých vecí. Mesiac a pol, ktorý odvtedy uplynul, vnímam už len ako čierne obdobie, ktoré je našťastie za mnou (a zopár takých ešte predo mnou). Boli to dni, keď som sa učila na skúšky, ktoré sa zliali do veľkej kaluže nepeknej depresie. Počas semestra mám obdobie "what is free time?", počas zápočtových testov "what is sleep?".. a počas skúškového obdobia "what is life?".. Skúšky sú zlo, ktoré sa s ďalším novým semestrom čoraz stupňuje. Ja radšej ani nechcem vedieť, ako to bude takto o 3 mesiace, na konci letného semestra, lebo to už definitívne vypustím dušu a dovidenia. Veď teraz som toho mala vyše hlavy. Všetko bolo zle, všetko. Celé to obdobie som len nejako prežívala zo dňa na deň, len z akejsi zotrvačnosti, nech už to je za mnou. V podstate som sa učila každý jeden deň od rána.. zhruba od 8 do noci do 1. Tým pádom som sa dokázala učiť 17 hodín denne vkuse (grcám, velebnosti). Úprimne, ešte sa čudujem, že som po tom všetkom schopná normálneho fungovania. Haha, normálneho. Jasné. Myslím tým, že tu nepobehujem s vidinami ako sa Voldemort pokúša uniesť môjho jednorožca. Alebo že Loki s Thorom sedia u nás v obývačke.. a tak. Ale seriózne ma tieto skúšky dostali pekne na dno. V takej prdeli som snáď ešte nebola nikdy. Nejako som to prestala zvládať a psychicky som sa úplne zrútila. Plač, záchvaty úzkosti a beznádeje. Na každú skúšku to bolo veľké kvantum učiva a najlepšie je, keď ani z polovice nemáte šajnu, čo sa to vlastne učíte (väčšinou úplne nepotrebné hovädiny). Panika a stres ma prepadli, len čo som do rúk chytila tie 200-stranové knihy. Keby som mohla, milostivým autorom ich obúcham o hlavu, hodím pod vlak, potom spálim pri splne mesiaca a popol vysypem do najbližšej rieky.
Skúškové obdobie sa zvyčajne vyznačujem minimom spánku a u mňa bohužiaľ aj minimom jedla. Existujú dva typy ľudí - tí, ktorí sa cez skúškové prejedajú a tí, čo skoro vôbec nejedia. Ja nanešťastie patrím k tej druhej skupine. Celkovo som schudla z tých stresov cez 3 kilá (moja váha bola ku koncu takmer len 48 kg). Skutočne to všetko išlo so mnou dole vodou, fyzicky aj psychicky. Bolo toho už na mňa priveľa.
Prvú som mala skúšku z Práva na začiatku januára. Tam som išla ešte relatívne v pohode. Mala som skvelú skúšajúcu, dobré otázky, všetko klaplo, výsledok Áčko. Účtovníctvo podnikateľov však bol už o čosi iný level. Stres sa začal nabalovať svetelnou rýchlosťou. Skúška ráno o 7.30 po troch hodinách spánku a otázky také, že som dostala úplne zatmenie mozgu z toho. Moje šťastie sa zas prejavilo, naučila som sa 38 téz zo 40 a jednu z tých dvoch, čo som sa nenaučila, som mala na skúške. Klasika. Takže improvizácia. Druhá otázka, to bolo dolovanie vedomostí z hlbín podvedomia. Pri účtovných prípadoch som si myslela, že už fakt skočím von oknom, lebo mi na ne ostalo minimum času. Stihla som to skutočne na poslednú sekundu s nahodením intergalaktickej rýchlosti účtovania. Dočerta, také stresy. Pri čakaní na výsledky som bola nervózna viac ako prvorodička. Bodovo mi to nakoniec vychádzalo na B, ale za to, že som chodila na prednášky, vyšlo z toho Áčko. Skoro som tam infarkt od radosti dostala :D
No a na záver ma čakalo to najhoršie, skúška z manažmentu, o ktorej sa tuto o u nás šíria desivé, pradávne mýty a legendy, že sa to proste nedá spraviť na prvýkrát. Že to už skôr človek objaví bájnu Atlantídu alebo nástupište 9 a 3/4 do Rokfortu. A ja som mala prvú a zároveň poslednú možnosť spraviť to v tomto semestri, ak som nechcela ísť v lete (poprípade si to zopakovať o rok). Takže samé pozitíva hneď na úvod. No jednak ja a manažment, to ako keď sa zrazia dve cudzie galaxie. A ono samo o sebe je ten manažment ako z nejakej siedmej dimenzie. Keby to bolo po hebrejsky, rozumela by som tomu tak isto. Čiže som sa vopred zmierila so svojím osudom a odsúdila som sa na zánik do večnej temnoty. Šok nastal na skúške, lebo otázky boli prekvapivo uchádzajúce. Ďalším šokom bol môj výsledok. Učiteľ bol perfektný, privrel oko a zarátal moju účasť na každej prednáške a cviku a čuduj sa svete, zrazu o dva stupne lepšia známka - Áčko. Viete, sú veci medzi nebom a zemou, ktoré nepochopím. Sú chyby v matrixe, dejú sa zázraky, paranormálne javy.. ale Áčko z najťažšej skúšky vôbec. A ja som sa tam modlila za Éčko, len že nech preboha preleziem :D V konečnom dôsledku môžem povedať, že hoci výsledky mám výborné, obetovala som pre to učenie až príliš veľa. Viac ako bolo pre mňa únosné. Myslím, že je načase prestať sa takto ničiť. Otázkou je, či to dokážem.
Od minulého týždňa nám začal letný semester. Mocne zlé predmety mám - daňové účtovníctvo, nákladové účtovníctvo, štatistika B, manažment výroby, podnikové financie a samozrejme nemčina. Zabite ma niekto. Neviem, ako ďalej bude fungovať tento blog, drahí moji, lebo neviem ani ako budem existovať ja sama. Uvidíme..

Studying; the period of time when your room just begs to be cleaned.

23. prosince 2014 v 22:01 | ..::Nataly::..
Nejako sa mi nechce veriť tomu, že som sa tu po takej dlhej dobe vôbec objavila a že dokonca som sa dokopala k napísaniu článku. Trvalo mi to len päť dní. Päť dní vnútorného prehovárania, že dokážem na istú chvíľu upustiť od (nonstop) čítania SeKai fanfikcií, ktoré sa už dávnejšie stali jedinou vecou, pri ktorej sa dokážem dobre odreagovať. Kedysi pre mňa býval k-pop zdrojom novej, pozitívnej energie do života, lenže po istých udalostiach, ktoré nás viac či menej negatívne zasiahli, už to nie je to.. čo to bývalo. A tak sa pravidelne ponáram do sveta exo fanfikcií, keď si prajem byť mysľou niekde inde. I keď teraz by som si priala byť niekde inde nielen mysľou, ale aj celou svojou bytosťou. Práve si užívam pár dní voľna po skončení školy, zajtra Vianoce a na ďalší deň môžem začať s učením na skúšky. Len tá predstava ma deprimuje. Jedna skúška horšia ako druhá. Už ich mám rozvrhnuté na celý január, takže ma čaká skutočne príjemne strávený mesiac. Všetci mi stále hovoria, aby som sa učila menej, lebo mi už z toho hrabne (ahahaha, trochu neskoro..), že veď stačí prejsť. Bohužiaľ, mojím večným problémom je, že mne nestačí len prejsť, ja musím spraviť maximum pre ten najlepší možný výsledok. Častokrát je to však na úkor môjho zdravia. Keď sme mali teraz zápočty, spávala som asi tak 3-4 hodiny v noci, nehovoriac o tom, že keď som v strese, tak skoro vôbec nejem. Uh, a toho učenia je tak neskutočne veľa. Ale nedokážem si pomôcť, nemôžem sklamať samú seba. Potrebujem byť aspoň v niečom lepšia od ostatných.. Byť v škole medzi tými najúspešnejšími. Lebo to je asi jediné, v čom som dobrá.. Jediné, čo ma takmer celý život drží od desivého pocitu zbytočnosti (ktorý vo mne nenápadne prebýva). Lebo inak spadám len pod šedý prach priemeru a užitočnosti.
Nuž, ale toto je cesta, ktorú som si vybrala a musím po nej kráčať. Nejdem sa preto viac sťažovať. Každý z nás má možnosť voľby. A každý z nás má svoje priority. Mňa by len potešilo, keby ľudia chápali tie moje. Respektíve, keby sa nestarali do vecí, ktoré ich nemusia zaujímať. Ja sa tiež nestarám o to, kto čo robí a prečo to robí. Nemá ma to prečo zaujímať, žijem svoj život, nie niekoho iného. A tu sa dostávam k bodu, keby toto mohol niekto vysvetliť mojej spolubývajúcej na intráku. V predchádzajúcom článku som ju spomínala, pamätáte? Milá osoba. Taká milá, že ju raz vyhodím asi von oknom. A keď nie, tak si udelím medailu za vytrvalosť, statočnosť a nekonečnú trpezlivosť. A nechám si postaviť sochu na námestí. Od pravidelného kontrolovania, čo robím, čo sa učím.. a diktovania, čo by som mala robiť, cez používanie mojich vecí a sebecké postoje.. sa dostala k cielenému klamaniu a zavádzaniu. A to je vrchol všetkého, lebo ja klamstvá vyslovene neznášam. Najlepšie však je, že ja o väčšine vecí viem pravdu a už nemám dôvod jej ďalej veriť. Toľko k tomu, akých ľudí mám okolo seba. Našťastie, tých lepších je viacej a som za nich vďačná. A tých horších spoznávame preto, aby sme sa podobným typom mohli v budúcnosti vyhýbať.
Čo sa týka ešte školy, zápočty som spravila všetky úspešne. Prekvapivo aj esej z mojej "milovanej" nemčiny. Uh, ale už len jeden semester a zbavím sa jej. A boh ochraňuj každého, kto na mňa niekedy po nemecky prehovorí :D Tiež sa mi zadarilo aj so Štatistikou, ako som pôvodne plánovala. Žiadna skúška ma nečaká, známka rovno z bodov počas semestra - 295 z 300, takže to mám za Áčko.. fuck yeah :D Dokonca mi učiteľ povedal, že môj projekt - vedecký príspevok.. bol po obsahovej stránke lepší ako niektoré bakalárky.. *like a boss* ..Z účtovníctva podnikateľov som priebežné testy dala na 89 bodov zo 100.. Z manažmentu som tiež prešla zápočtom, to bolo čisto hop alebo trop, prejdeš - neprejdeš. A z makroekonómie som už bola na skúške, na povinnom termíne. Kurňa, samé výpočty, milión toho bolo, úplná Narnia, že čo sa preboha deje.. nestíhala som a len deň som sa na to učila, lebo nebolo času.. Ešteže bude opravný termín :D
Ako vidíte, môj život sa točí len okolo vysokej školy. Inak nežijem :D Okrem týchto pár dní oddychu. Chcem vám teda popriať všetkým krásne Vianoce, zlejte sa punčom, likérom, vínom a šampanským (ako ja), pojedzte koláče bez výčitiek svedomia, sledujte rozprávky, tešte sa z darčekov. Taktiež šťastný nový rok! Ja si želám, aby bol lepší ako 2014, lebo tento stojí za prd vo všetkých smeroch. Fakt ako. Takže zbohom a vidíme sa.. niekedy, ehm.. vo februári :D Ak prežijem.

People change and forget to tell each other.

12. listopadu 2014 v 21:45 | ..::Nataly::..
Rozmýšľam, ako veľmi dobrý nápad bol pustiť sa do písania článku o jednej hodine v noci. (Yeah, článok je zverejnený asi tak o 20 hodín neskôr ako bol písaný. Lazy ass :D..) Zvyčajne o takomto čase prežívam obrovské feels a nedokážem sa odtrhnúť od rozčítaných fanfikcií. Vždy to je v štýle "už len jednu kapitolu" a potom si všimnem, že už sú tak nejak neskoré 3 hodiny nočné. Never mind. I regret nothing. (Ani to že ráno potom vyzerám ako vygrcnutý slíž prejdený asi tak tuctom kamiónov.) Ale namiesto dnešného nočného čítania všetkých tých super-duper SeKai stories, ktoré so mnou mávajú horšie ako hormóny so ženou v tehotenstve, rozhodla som sa spísať ďalší nepodstatný článok z môjho, sebaľútosti plného, života. Bohužiaľ, nič viac produktívnejšie nevyplodím. Na to by som potrebovala asi veľkú čokoládu a jeden drink. Alebo dva. A ocitnúť sa niekde v paralelnom vesmíre, ktorý by bol o niečo menšia Narnia ako táto realita. S notebookom, ktorý nemá tendenciu strašiť ma so svojimi pravidelnými zaseknutiami v Matrixe. A bez školy, ktorá sa ma snaží pripraviť o posledné kúsky duševného zdravia. Takže tak. Momentálne si však užívam pokojnú noc, na počudovanie bez akejkoľvek párty tu na intráku, počúvam Taeyanga a Epik High s fajnovým pocitom na duši. A konečne žiadne učenie aspoň na pár dní. Teda, prinajmenšom popieram tú hromadiacu sa kopu prebratého učiva. Včera som prežila písomku z účtovníctva. Len s menším infarktom, ale inak pohoda. A predtým zas test zo štatistiky, ale ten som drahí moji, dala jak pán na 99 bodov zo 100 :D Chcem nazbierať dosť bodov behom semestra, aby som nemusela ísť na skúšku. Challenge accepted! Lebo skúškové obdobie v zimnom semestri je kurňa krátke na zvládnutie všetkých tých hardcore skúšok. Ugh. Budúci mesiac Vianoce a s nimi celý ten masaker učenia. A to ľudia chcú, aby som myslela optimistickejšie. Jasné, aktuálne s antibiotikami na krku, povinnosťou trčať v škole (ako vo väzení) a zničenými plánmi zúčastniť sa tohto víkendového Nipponfestu a Hangukonu. A taktiež mierne s nervami v prdeli. Zistila som totižto, že je priam gigantický rozdiel medzi tým niekoho poznať a potom ho spoznať. Vážne som si myslela, že by sme mohli byť dobré kamarátky, lenže to bolo ešte predtým, ako sme začali spolu bývať na intráku. Bože, jak to všetko vyzeralo na začiatku fajn. Teda prvých pár dní. Potom sa všetko úplne zmenilo. Teraz sa cítim, ako keby tu bývala so mnou moja mama, ale v horšom, diktátorskom prevedení. Super. A tak som každých pár minút kontrolovaná čo robím a potom prečo už nejdem spať, a nech zhasnem lampu, a moc mi svieti monitor, a moc ťukám do klávesnice, a či sa učím, a či už to viem, a keď to viem, tak prečo toho už viem toľko veľa. Pravidelné výkyvy nálad, náhodné urazenia sa, neustále sťažovanie sa (dokonca viac ako ja), schizofrenické správanie (tristomiliónkrát horšie ako ja) a nepochopiteľné zmeny postojov. Ja už fakt neviem, čo do pekla sa deje. Raz je všetko fajn, potom zas zle. A mnoho iných vecí, o ktorých by sa dala napísať kniha. Alebo rovno trilógia. Väčšinou som flegmatický človek, ktorý sa s ľuďmi neháda a v podstate je mi kopec vecí dosť jedno, ale tiež mám svoje hranice. Tými hranicami je to, keď mi niekto vraví, čo mám robiť a keď ma niekto kontroluje. Nehovoriac o niekoľkých hejtoch na my beloved korean boys. Uh, asi sa odstrelím na mesiac. Alebo tam odstrelím niekoho iného. Ale stále som relatívne pokojná. Nemám rada spory s ľuďmi, lebo mi to zbytočne otravuje a komplikuje život. No každý pohár trpezlivosti raz pretečie.
By the way, zisťujem, že ešte stále nie som schopná prijať fakt, že Luhan už nie je súčasťou EXO. Už ani tumblr nezapínam, lebo ten nával jeho starších fotiek ma ničí. A svet kpopu pokračuje v samodeštrukcii, zlé veci sa dejú znova a znova. Je toho toľko. Preto sa viac sústredím na školu a riešim napríklad výber bakalárskej témy a rozčulujem sa, že už tri moje návrhy boli zamietnuté, takže som sa podvolila na výber nejakej suchej, nezáživnej účtovníckej témy. Me gusta. Ah, tento život, skúste ho nemilovať..(sorry ľudia za ten negativizmus :D..)

Koniec jednej kapitoly.

12. října 2014 v 23:58 | ..::Nataly::..
Pôvodným názvom článku malo byť len jedno slovo, koniec, ale to nie príliš dobre vysvetľuje, k čomu by mal tento článok smerovať. Tak teda koniec jednej kapitoly. Kapitoly života. To, čo považujete za novú kapitolu, novú etapu, je len na vás. Už pred pár dňami som mala naplánované, že práve v tento deň spíšem nový článok. Možno veselý, možno trochu sarkastický, kde sa zase posťažujem na všetko a na všetkých, veď to poznáte. Lenže stala sa jedna vec, ktorá mi zobrala vietor z plachiet a ja som zas pri zemi, nie práve najvľúdnejšej, čeliac realite. O tom však až o pár riadkov. Na začiatok spomeniem to, že práve dnes oslavujem svoje 21. narodeniny. Bože ľudia, fuj taký vek, kde som to nabrala? Stále sa silou-mocou bránim svetu dospelých. Stojím pred tým prahom, mnohí ma tlačia vpred, ale ja sa nepohýňam. Možno po vysokej naberiem viac zodpovednosti a odvahy.. a budem schopná niečo robiť so svojím životom. Niečo seriózne. Zatiaľ sa starám akurát o to, ako prežiť profesorov, ktorí si žijú vo svojom vlastnom svete a robia z našej univerzity úplnú Narniu. Verte mi, udržať si psychické zdravie v poriadku nikdy nebolo obtiažnejšie..

Koniec ďalšej kapitoly.
Niekedy po plači prichádza akési oslobodenie, keď spolu so slzami odchádza aj to zlé. Niekedy po plači neprichádza nič. To "nič" práve v takom zmysle, že sa cítite prázdny. Ja som sa cítila úplne prázdna. Potom smutná, následne prišiel hnev, nával nenávisti, ľútosť, zmätok, sklamanie a zase smútok. V poslednej dobe sa obávam zapnúť si vôbec internet, lebo zlé správy z k-popového sveta prichádzajú akosi pričasto. Po Krisovom odchode z EXO som dúfala, že sa veci v SME zlepšia. Vážne som tomu chcela veriť. Lenže bohužiaľ. V piatok prišla správa o tom, že EXO opúšťa ďalší člen, our sweet little deer Luhan.. (my beloved bias from EXO-M T__T ) Ja... ja ani neviem, čo napísať. Skupina, ktorá je už dlhšiu dobu nosným pilierom môjho života.. sa mi rozpadá pred očami. Nebudeme si klamať, Luhan isto nie je posledným, ktorý opúšťa EXO. Všetko je len otázkou času. A tento fakt ma ničí ešte viac. Neviem ani slovami vyjadriť ako hlboko nenávidím SME. Zničili skupinu, ktorá mi je najdrahšou, zničili spoločnú cestu tých 12-tich ľudí, ktorí si plnili svoj sen. Žiadne OT10, dočerta. A už žiadne "We are one". Keď si predstavím, že už nikdy neuvidím všetkých 12 členov stáť spoločne na pódiu, chce sa mi plakať znova. Vždy som si priala byť na ich koncerte. Na koncerte, kde budú všetci. Teraz je to už nemožné. Želám si však, aby bol Luhan radšej zdravý. Želám si, aby aj zvyšní členovia odišli od toho pekelného SME. Kiež by to bolo možné. Kiež by tak mohli byť pod inou spoločnosťou. Zaslúžia si lepšie zaobchádzanie. Ak raz celé EXO pôjde ku dnu, pôjdem s nimi (nehodlám svojich chalanov opustiť, to teda nie). Vďaka nim chodím na blog, na fb, na tumblr, na asianfanfics. Bojím sa, že by toto všetko pre mňa stratilo doterajší význam. S k-popom som zažila úžasné časy od začiatku roku 2012. Vždy to bol pre mňa pekný únik od reality, ktorý mi prinášal radosť. A EXO zaujalo v mojom živote veľké miesto, všetko okolo nich ma robilo šťastnejším človekom. Teraz sa však veci priam kráľovsky posrali. A ja neviem, čo bude ďalej. Neviem si predstaviť, že ako shipper už nikdy neuvidím môj milovaný Hunhan a Xiuhan. A to som začala milovať aj Luchen a Lukai. Všetko je to preč. Už nikdy znova 12 ľudí ako skupina. Ďakujem, SME.. a gratulujem k vašej stupidite.
Dúfam, že celé vedenie s CEO-m na čele zhorí v pekle. Amen.


We love you too, Luhan. Stay strong.

Základom úspešného dňa je nenechať sa nasrať.

29. září 2014 v 21:13 | ..::Nataly::..
Viete čo je vážne bieda? Že moja aktuálna zaneprázdnenosť ma dohnala až k tomu, aby som tento článok písala vo vlaku počas cestovania do školy. A zverejním ho možno vtedy, keď nastane najbližšie zatmenie slnka alebo keď sa tu objaví Loki z Asgardu, čo mi pripomína, že by ma celkom zaujímalo, kedy budú Avengeri 2 v kinách (use google, Nataly). To je však vedľajšie. Hengoce ma v rýchliku, hengoce mi s mojím tisícročným notebookom, ktorý som tu vytasila a ktorý vyzerá, že čochvíľa sa poberie do večných lovíšť. Skoro som nestihla MHD a skoro som nestihla ani tento vlak. Dnešok začína krásne a stres ešte neskončil. Vidím to na blížiaci sa infarkt. A to v tento deň ani nemám školu, lebo som si spravila predĺžený 4-dňový víkend. Me gusta. I keď som vravela, že plánujem byť viac zodpovedná, že? No dneškom som vynechala len jednu prednášku, ktorú by som aj tak strávila premáhaním sa, aby som dotyčného profesora nevyhodila von oknom aj s jeho gigantickým egom. Nechcem tu nadávať ako dlaždič a navyše som si povedala, že takýto človek ma nemôže vytočiť, ale posťažovať sa musím (to ja rada). Keď vám niekto povie, že nesmiete vynechať ani jedno jediné cviko, že aj keby ste na smrteľnej posteli, tak je to váš problém a nie jeho, a ak to cviko vynecháte, zaslúžite si trest v podobe semestrálnej práce (za každé chýbanie jedna), nedostanete zápočet v ten týždeň ako ostatní, nebudete môcť ísť na skúšku, pokiaľ vám prácu neopraví a že si môžete byť istí, že vám tam nájde toľko chýb, aby ste tu prácu opravovali až do augusta.. tak to fakt poteší.. (súvetie jak sviňa toto). Veľmi milé, pravda? A ešte keď o sebe prehlasuje, že on je neomylný, že má vždy pravdu a podobné veci. Som tam chytala hardcore facepalm, uh. A to som si myslela, že nikto nemôže byť horší ako istá pani profesorka, ktorú všetci veľmi milujeme a ktorá mala pre nás prekvapenie na prvej prednáške - prekvapenie v podobe oznamu, že na každom cviku budeme každý týždeň písať písomky. A okrem toho ešte tak milión tisíc iných pravidiel, že absolvovať tento predmet bude ako prežiť Hunger Games. Kurňa, radšej ma hoďte do tej arény, lebo rozdiel nevidím žiaden. Takže prvý týždeň školy mi začal celkom príjemne. Dúfam, že cítiť ten závan irónie. Ale pomimo školy si žijem celkom fajn. Zatiaľ (to je kľúčové slovo). Spokojnosť s intrákom nadovšetko (len furt googlim "how to decorate dorm room" a nemám sa k činom) a naša partia sa rozšírila z troch ľudí na štyroch, takže teraz sme štvorica proti zvyšku sveta. Behom minulého týždňa sme spolu boli v parku pri hrade a je to skutočne krásne miesto. Všade preliezky, hojdačky, takže návrat do detských čias bol istý. Mini zoo, fontána, jazerá, kolotoče. Pekný kus prírody v meste. Taký svetlý okamih minulého týždňa. Plus.. mám skvelú učiteľku na nemčine, heuréka. Aj to bola bitka o miesto v jej skupine :D Lololoo, naša štvorica proti zvyšku sveta 1:0.

Taktiež by som rada povedala, že neviem aké časy čakajú tento blog. Semester bude zabijácky, dokonca si už budeme vyberať témy bakalárskych prác (what tha hell, i don't want), náročné predmety, dôležité priebežné testy. Ak si nájdem voľný čas, pravdepodobne ho strávim unikaním od reality v podobe čítania fanfikcií (začínam sa cítiť ako závislák). Možno budem nejakými článkami tento blog držať umelo pri živote, ale nič nie je isté. Pokiaľ sa dlhšie neozvem, ušla som do Narnie a nemajú tam wifi. Adios amigos.

Návrat do reality v podobe začiatku tretieho semestra.

20. září 2014 v 23:15 | ..::Nataly::..
Začínam tak trochu prepadať panike. Alebo trochu viac. Závisí to od toho, ako veľmi si to pripúšťam. A taktiež začínam byť čoraz viac podráždená a frustrovaná. Dnešný deň ako keby bol priam stvorený na to, aby som upadala do sféry negatívnych emócií a popierania reality. Lenže mi je to aj tak prd platné, pretože situáciu mi to nezlepší. Pokiaľ sa mi nepodarí ujsť do Narnie cez vlastnú skriňu alebo neobjavím nástupište 9 a 3/4 pre vstup do Rokfortu, môžem sa ďalej utápať vo svojom pesimizme. A ide mi to celkom dobre. Aktuálne sa snažím narvať asi polovicu svojej izby do dvoch kufrov. A zisťujem, že je to nemožné. Takže ešte tak minimálne desať tašiek a všetko bude v pohode. Bože, ja vážne ale vážne nenávidím balenie. Zajtra sa sťahujem na intrák. A pozajtra mi začína tretí semester na výške, teda 2. ročník. Ale do školy idem až v utorok, lebo v pondelok je rektorské voľno. Čím neskôr, tým lepšie. Ale asi sa začnem držať hesla, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Začiatok sa bude dať ešte prežiť, až časom prídu útrapné semestrálne práce, priebežné testy a ani si nevšimnem, ako rýchlo tie tri mesiace prejdú. No ale dúfam, že príliš rýchlo nie, pretože už len samotné slovné spojenie "skúškové obdobie" ma desí viac ako čokoľvek iné (dokonca viac ako tá ježibaba informatikárka z prvého semestra, uhh). Navyše mám rozvrh, ktorý stojí fakt za prd. A predmety, ktoré stoja za prd ešte tak dvojnásobne viac - základy práva, manažment, účtovníctvo podnikateľov, štatistika, makroekonómia a samozrejme moja milovaná nemčina. Znie to celkom zábavne, že? Tak zábavne, že si asi otvorím okno a skočím von po najbližšej 90 minútovej prednáške, ktorá predstavuje priam neľudské utrpenie. Kúpim si sudoku, aby som mala čo robiť. Alebo začnem pliesť tie náramky z gumičiek, ktoré zaplavili svet. Alebo tam nebudem chodiť, čo je tiež možnosť. Hoci nie, povedala som si, že začnem byť viac zodpovedná. Povinne na všetky prednášky chodiť, priebežne si prepisovať poznámky (z tých desivo nečitateľných, svetelnou rýchlosťou zapísaných z prednášky) a možno sa aj priebežne učiť. Uh, keď to takto napíšem, znie to ako nepravdepodobná vízia do budúcnosti, ale za pokus nič nedám. Som zvedavá, ako dlho mi to vydrží. Taktiež som si povedala, že je načase myslieť trochu optimisticky a nevnímať svoju univerzitu ako tú najnepríjemnejšiu vec vo vesmíre. Ale ako tú druhú najnepríjemnejšiu. Prvenstvo majú niektorí ľudia. Ehm. Popracujem na svojom prístupe. A taktiež sa pokúsim o udržanie si dobrých známok. Môj minuloročný priemer (VAP) bol 1,09.. takže hádam si to príliš neskazím. Čo sa týka intráku, tu je moje optimistické myslenie na čosi lepšej úrovni. Môj terajší internát je asi tak o 100 % lepší ako ten minulý. Izba je väčšia, modernejšie zariadená (nábytok z tohto tisícročia), s predsieňou, s vlastnou kúpeľňou, ktorú máme 2 izby, čiže 4 baby, (nie 50 ľudí z celého poschodia), dvojposteľová, ktorú budem zdieľať s kamarátkou zo školy. Znie to celkom fajn. Aj to vyzerá fajn. Vo štvrtok som to bola okuknúť, keď som bola v Nitre. Šla som si vybaviť nejaké papiere na študijné oddelenie fakulty, stretla som pri mojom obrovskom šťastí Ms. Pain in the ass (ktorá je dobrá iba na to, aby ma vždy akurát dojala svojím obmedzeným chápaním sveta; bože za čo ma trestáš, fakt..) a taktiež som sa bola ubytovať na intrák (len papierovo, keďže sťahovanie je na pláne až zajtra). Kamoške som poukazovala Nitru, dali sme si bubble tea a všetko bolo v porádku. Horšie je len to, že najbližšie sa dostanem na internet asi takto o týždeň. Medzitým pravdepodobne umriem na absťák z nedostatočného prísunu nových informácii a poviedok. Ale mám pripravené anime na sledovanie - Kuroshitsuji: Book of Circus, SAO II a Free II. Hellyeah. Musím si však čo najrýchlejšie vybaviť internet na intráku. Uh..a taktiež moja aktivita na blogu bude ešte horšia ako doteraz. Nepredstaviteľné, čo? Že by to mohlo byť ešte horšie, lebo je to aj tak dosť zlé. Navyše moja kreativita odišla do večných lovíšť. Dokonca ani neviem ako si vyzdobím izbu na tom intráku. Dilema. A stále mám zabordelovanú svoju izbu tonou vecí, ktoré potrebujem zbaliť. Uhuhuhuuu. Ide na mňa nervozita kritického stupňa. A deptá ma predstava skorého ranného vstávania po troch mesiacoch leňošenia. Realita ma zasahuje vážne nemilosrdným spôsobom. A navyše som premeškala tento víkendový Comics Salon. A nemám žiadne peniaze (zas je zo mňa chudobný vysokoškolák). Ah môj úbohý život :D Aspoň že sťažovať sa viem stále dobre.
Takže zbohom drahí moji, posielajte mi pozitívnu energiu (alebo peniaze na účet) a majte sa fajn.

Reťazová invázia

30. srpna 2014 v 19:49 | ..::Nataly::..
Vraví sa, že do tretice všetko dobré. U mňa je to do pätice, pretože popravde, toto je piatykrát.. čo som bola nominovaná na takúto blogom-sa-šíriacu reťazovku. Ale zároveň prvýkrát, čo sa do jej vypĺňania skutočne púšťam. Za tie predchádzajúce sa musím skutočne ospravedlniť, pretože moja starnúca myseľ je poznačená istou mierou zabúdania a ja som fakt seriózne zabudla, že čo, kto, kedy a kde ma nominoval. Viete, tá moja pamäť, už to nie je ako za mladi :D *hovorí človek, ktorý bude čoskoro na krku 21. narodeniny* Takže, aby som sa dostala k veci (pretože už ste si mohli všimnúť, že ja sa strašne rada zakecávam), tentokrát má túto moju nomináciu na svedomí galaxyyy. Vraj to zahŕňa 11 zaujímavostí o mne, odpovedanie na 11 otázok, následne ďalších 11 vymyslieť pre ďalších 11 blogerov. Lenže ja som lazy ass, takže splním len prvé dva body. Excuse me, moja kreativita je totižto niekde v Narnii.. (by the way, milujem tento gif so Sehunom, proste.. peasants, i'm fabulous)



11 (ne)zaujímavostí o mne:

1. Patrím k tým ľuďom, ktorý si píšu denník. A to už od roku 2003. (Aspoň nezaťažujem svojich priateľov na fb nezmyselnými statusmi, ktorého niekedy fakt nikoho nezaujímajú. Vážne ľudia, predtým než niečo napíšete, zamyslite sa o informačnej hodnote vašich slov. Peace.)
2. Som desivo úprimný človek s obľubou v irónií a sarkazme.
3. Všetky časopisy, hocijaké zoznamy, či skriptá čítam od konca.
4. Nosím oblečenie prevažne čiernej, šedej a červenej farby. Ale napríklad moja izba je celá pestrá a plná živých, hrejivých farieb.
5. Mám panický strach z výšok (výstup na štrasburský Notre Dame bol skoro moja smrť), z hmyzu a zásadne nesledujem horory.
6. Som perfekcionista a detailista. Čokoľvek čo urobím, musí byť minimálne na 100 %.
7. Všetko robím na poslednú chvíľu, vždy nestíham a chodievam neskoro.
8. Som ten najnerozhodnejší človek pod slnkom. Klasické Váhy, moje znamenie, ktoré mi komplikuje život.
9. Väčšinou neviem robiť dve veci naraz a som strašne nepraktický človek.
10. Za jednu z najdôležitejších vecí vo svete považujem dodržiavanie ľudských práv a chcela by som v tom aj istým spôsobom angažovať. V 3. ročníku na strednej škole som tiež bola v celoslovenskom kole Olympiády ľudských práv.
11. Mojím snom je precestovať Áziu a oveľa viac sa venovať fotografovaniu, aby som prostredníctvom svojich fotiek mohla ľuďom ukázať krásu miest, ktoré navštívim.

Na rázcestí myšlienok

24. srpna 2014 v 16:49 | ..::Nataly::..
Mesiac uplynul od môjho posledného denníkového článku a ja opäť raz náhodne píšem niečo zo života jedného seriózneho šialenca. Musím povedať, že písanie týchto článkov ma vždy istým spôsobom bavilo asi najviac, hoci môj život je nezáživnejší ako osud mrazenej tresky. Dokonca aj tieto prázdniny sa u mňa nesú v znamení maximálneho zlenivenia a akčnosti na bode arktického mrazu. To je taký ten prípad, keď sedíte za noťasom a keby máte v izbe chladničku a záchod, tak z tej izby ani nevystrčíte nos. U mňa klasika. Ale nie že by som si sťažovala. Milujem svoje absolútne pohodové, nenáročné prázdniny. Pokračujem v maratóne čítania fanfikcií, aktuálne sa nedokážem odtrhnúť od tých na Winner (och bože, veď Namsong je absolútne dokonalý pár), potom scrollujem na tumblr, visím na Youtube, nútim sa čosi zverejniť na blogu a pozerám kadejaké blbosti, sama neviem kam klikám, aktuálne sledujem Roommate a videá v rámci Ice Bucket Challenge. Už to prišlo aj na kpop celebrity, vrátane drahých EXO. Najviac ma však zabil Seungyoon z Winner, to som si myslela, že umriem spolu s ním. Ten pako sa tam skoro v kúpeľni o zem rozmlátil.
Takže asi takto trávim svoje dni. Okrem toho že ešte vybehnem von s kamoškami alebo idem pobehať obchody. Najnovšie som si kúpila čierne sako v New Yorkeri, akože idem sa hrať konečne na vysokoškoláka. I keď mňa od môjho vzhľadu "vyzerám na 16 rokov" nezachráni ani pánboh. Oh, a keby len 16. Veď čochvíľa budem mať 21, dočerta.. vek, ktorý ma začína celkom seriózne desiť aneb Nataly, mala by si so sebou niečo kurňa robiť (napríklad nebyť už forever alone).. a mne ľudia tipujú vek tak 15. Minule dokonca 14. Fakt vďaka. Sa nečudujem, že potom na chodbách našej univerzity na mňa čumia ako keby som došla zo susednej galaxie a svoju vesmírnu loď zaparkovala vo fontáne pred školou. To je však vedľajšie. Čím viac nemám čo na práci cez prázdniny, tým viac rozmýšľam nad svojim životom. Dopekla, začínam mať také tie nie veľmi príjemné myšlienky typu ako zmysel mojej existencie a moje smerovanie v budúcnosti, čo by bola ovšem dobrá téma možno nejakého filozoficko-psychologického článku, ale nie toho, čo sa mi preháňa v hlave. A to ja fakt neznášam. Lenže môj mozog si očividne žije svoj život. Bože, kam som sa to dopracovala. Zvyčajne som človek, ktorý ide s prúdom, neviem síce kam, niekam ma to hádam už zaveje. Nemám žiadnu predstavu o svojej budúcnosti. A to ma niekedy desí. Neviem, čo chcem v živote robiť, neviem čím chcem byť, nemám žiadny cieľ, nič neočakávam. Nemám sa na čo upriamiť, neviem za čím ísť. Pri mojom poslednom dôležitom životnom rozhodnutí som išla za človekom, o ktorom som mala pocit, že môže dať zmysel tomu, čo hľadám. Nasledovala som ho, namiesto toho, aby som sa pokúšala o dosiahnutie svojich dávnych snov. Neustále na to myslím. Nebola to chyba? Bohužiaľ, som skôr ten typ viac premýšľajúci ako konajúci. Bolo to obetovanie možno priaznivejšej budúcnosti kvôli hlboko ukrytému pocitu? Neviem, možno je všetko tak ako má byť. Bude to znieť zvláštne, ale verím, že veci, ktoré sa dejú, majú svoj zmysel. Čo sa má stať, sa stane. Ale aj tak mám stále pochybnosti. O sebe. Viem, že ten človek je dôležitou súčasťou môjho života, možno ešte viac, ako by som si chcela priznať, ale ja nie som schopná s tým niečo spraviť. Ukrývam pravdu pred ostatnými, pred ním, pred sebou. Vraví sa, že tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Dokážem oklamať samú seba? Nemám odvahu na to, aby som vyšla s pravdou von. Veľmi dlhú dobu stojím na jednom zúfalom mieste a nedokážem sa posunúť ďalej. Čo ak raz bude neskoro?.. ("You almost feel ashamed that someone could be that important, that without them you feel like nothing.")
Dosť však mojich pračudesných myšlienok. Okrem prílišného premýšľania mám aj produktívnejšie dni, kedy žijem ako spoločenský tvor. Napríklad v piatok sme mali stretávku zo strednej. Bolo nás síce až osem, ale vystačili sme si. Najprv sme obsedeli v jednej pizzerií, potom u spolužiaka na záhrade, kde sme mali najskôr grilovať, ale skončili sme s pivom a čipsami a potom sme sa v pätici presunuli do ďalšej pizzerie, aby sme mohli pokračovať v ohováraní tých, čo s nami neboli. Šlo nám to dobre. Ja som tam mala Sharkyho a Jejnu, čiže spokojnosť nadovšetko. Domov som došla asi o pol 1 v noci, však pohoda ne, mama skoro infarktové stavy chytala, keď som jej povedala, že sme si spravili ešte menší nočný výlet na aute.
A dni predtým som zas bola s kamoškou z výšky u Sharkyho na chalupe, v takej dedinke skoro na konci sveta, ktorá je ideálna na oddych od mestského života. Samé lesy, lúky, ticho a krásna príroda. A srnky. Prvýkrát som videla srnku naživo, zatiaľ čo sme hríby zbierali. Skoro som zomrela, ako som sa zľakla, dopekla. Lebo viete ako, sledovala okolie kvôli medveďom a každý podozrivý pohyb v kríkoch bola moja menšia klinická smrť. Veru, nebolo mi všetko jedno :D Boha veď celý život sa poctivo učím a potom ma zožerie v lese medveď, nie? :D Vďaka. A tak sme aj dedinu pobehali hore-dole, aj jednu aj druhú, robili sme/kecali sme celý čas hovädiny, lebo my sme fakt niekedy ako trojica dementov :D, spievali sme si, keď sme sa po tme vracali opustenou, vyľudnenou cestou, pili sme raz nejakú kurňa silnú slivovicu, či slivku, aj jabĺčkovicu a mrzli sme vonku pri ohni. A bolo nám dobre. Zas nejaký deň predtým som šla s našimi pozrieť tetu do Nitry, čiže cestou som zamávala aj mojej úžasne skvelej univerzite, ktorá bohužiaľ stále stojí, takže moje predstavy o jej záhadnom zmiznutí sa nenaplnili. Tiež som zašla na Bubble Tea, oooj dobrý čučoriedkový, lebo už ma absťák chytal. A pred mesiacom som bola u kamarátky v Čechách. Vďaka nej mám teraz hardcore spazz z Winner. Joj, ľudia.. ale to moje cestovanie, to bol veru zážitok. Na vlakovej stanici v Ostrave som chytala záchvat paniky, že čo, kde, kam mám ísť, kedy.. ako. Vlak mal meškanie, na svetelnej tabuli 7 minút pred jeho odchodom nebolo vypísané nástupište a číslo koľaje, som myslela, že umriem. Pobehovala som tam jak splašený Jinwoo, ktorý nevedel nájsť východ z hotela v jednej epizóde Winner TV :D Proste chaos, klasika Nataly štýl, nulovaný orientačný zmysel. Nenávidím podchody na vlakových staniciach. My také u nás nemáme :D
Toť vše k môjmu životu, myšlienkam, všedným dňom. O 4 týždne mi začína škola, možno po ďalších dojmoch spíšem čosi takéto ďalšie nepodstatné.
 
 

Reklama